Vyhľadávanie
Karlos Kolbas: Všetko alebo znič
Bratislava: Koloman Kertész Bagala, 2020
Karlos Kolbas, matador literárnych súťaží, „literárne aktívny už desaťročie“ (perex), sa tento rok už tretíkrát dostal medzi ocenených autorov súťaže Poviedka (2016, 2018 a 2020) a zároveň vydal samostatný knižný debut s názvom Všetko alebo znič.
Kolbasov debut tvorí 12 textov nerovnakého rozsahu. Ide o sociálne zamerané prózy, ktoré tematizujú život na súčasnej dedine, podľa indícií to môže byť stredné či východné Slovensko. Postavy sú manuálne pracujúci ľudia, ktorí sa nachádzajú v situácii permanentnej krízy, prameniacej z disharmonických medziľudských vzťahov, životnej nespravodlivosti, chudoby i alkoholizmu.
Ďalšia stopa slovenskej dediny
Zameranie diela prezrádza autorovu ambicióznosť, veď ide o typ literatúry, v ktorom má u nás silnú konkurenciu: tradícia sociálnych próz z dedinského prostredia stvárnených „punkovým“ spôsobom siaha kamsi k Petrovi Pišťankovi, v literatúre posledných rokov ju reprezentovali diela Mila Janáča Milo nemilo a Jedenie Ivana Medešiho. Karlosa Kolbasa s touto literárnou líniou spája téma, záujem o „spodok spoločnosti“, ako aj východisko rozprávača, ktorý nielenže dôverne pozná svoje prostredie, ale štylizuje sa aj do roly člena tejto sociálnej vrstvy.
Pri porovnaní týchto troch autorov vystúpi do popredia, že Janáčove malebné výjavy z krčmy sprostredkúva rozprávač – inteligentný alkoholik, ktorý sa so spoločenskou spodinou sčasti stotožňuje, no zároveň má schopnosť esteticky ju reflektovať. Štylizácia Medešiho rozprávačov je podobná, no treba dodať, že tento autor zároveň pri zobrazovaní dediny predviedol taký jazykový kankán a štylistický kabaret, o akom sme doposiaľ na Slovensku ani nechyrovali.
Pointy i rozvláčnosť
Kolbasov rozprávač je nenápadnejší i nenápaditejší. Stojí kdesi v pozadí príbehov, sprostredkúva ich, občas prezradí myšlienkové posolstvo, ktoré, mimochodom, vystihuje ústrednú ideu knihu ako takej: „Celý čas premýšľam, aký je ten život nespravodlivý, keď jednému nadelí plným priehrštím a druhému len polená pod nohy.“ (s. 14) Túto ideu spisovateľ modeluje niekoľkými spôsobmi. Jedným z nich je prekvapivé vyústenie sujetu, ktoré môže mať tragickú i grotesknú podobu. Stretávame sa s ním napríklad v poviedke Kraksňa, kde autor v závere využil nečakanú, dvojnásobne významovo posunutú pointu. Predchádzajú jej však rozvláčne, deskriptívne pasáže.
Komótne tempo rozprávania slúži aj ako kontrast voči strohému, ráznemu záveru. Na stratégiu nečakaného vyústenia deja stavil Kolbas aj v próze Útecha, ktorá motivicky pripomína medzivojnové dielo Pompiliova Madona, no kým u Jána Hrušovského žobrák Pompilio pred sochou Bohorodičky v chráme Santa Maria Maggiore odovzdane prijíma smrť ako vykúpenie, u Kolbasa sa v závere opitý protagonista soche Panny Márie vyžaluje, rozpovie jej „celé svoje trápenie od momentu, keď mi Roman Slavkovský rozbil na pieskovisku v škôlke bager“ (s. 74) a sochu si odnesie z kaplnky do stodoly.
Masa rečí (niekedy) bez cieľa
Posledný spôsob, ktorým spisovateľ formuje ústrednú ideu knihy, je vyústenie rozprávania do stratena. A aj jednotlivé prózy sa po prečítaní celej knihy takmer okamžite zlievajú do beztvarej masy. Medvediu službu urobili aj nevýstižné názvy kapitol (ako pars pro toto neoriginálna Bez mena), nevýstižný je vôbec názov celej knihy. Akoby sa autor nevedel vzdať „šikovnej” slovnej hračky, ktorá sa záhadne či náhodne dostala na miesto, zvyčajne poskytujúce čitateľovi prvý interpretačný kľúč k tomu, ako dielo čítať.
Rozpačitý dojem z knihy nezachráni ani autorovo vedomie, že zvolený štýl písania má rôzne úskalia. „Literatúra je ťažké remeslo,“ rozhutuje jedna z jeho postáv: „To nie je len tak, že niečo napíšeš. Ty si to musíš odsedieť. Chápeš? To, že sa text dobre číta, ešte neznamená, že má aj literárnu hĺbku. Treba to zhutniť. Preškrtať. Pozri, ja ti nebudem konkrétne radiť čo a ako. Musíš na to prísť sám. Debutuješ iba raz, neexistuje opravný termín.“ (s. 35)
Monotónna autenticita
Autor svojho rozprávača necháva rozplynúť sa vo svete, ktorý opisuje. A ten tvoria fušky, robotníci, údržbári, bagandže, montérky, cigarety, pivo, krčma, pivo, borovička. Hrdinovia tohto sveta pracujú, nadávajú, fajčia, jedia klobásy a najmä rečnia. „O tom by sa dala kniha napísať,“ povzdychne si rozprávač: „Majstrovstvá sveta v zbytočných rečiach by sa dali usporiadať v tejto rodine.“ (s. 45) Žiaľ, miestami môže mať čitateľ pocit, že sa týchto majstrovstiev sveta v zbytočných rečiach zúčastnil svojím debutom sám autor. Jeho postavy majú „rečí ako koza bobkov“ (s. 7), „huba sa (...) nezavrie, ide ako mašina“. (s. 72)
Mudrujú robotníci, zafilozofuje si taxikár, vyrozpráva sa opilec. Celkovo je v Kolbasových prózach až nápadný dôraz na priamu reč, dialógy. Rád ich umiestňuje aj do významovo exponovaných miest próz, do úvodov i záverov. Vidno z toho jeho snahu o autentickosť výrazu. Niet mu v tomto čo vyčítať. Bezfarebnú realitu stvárňuje autenticky, ale aj monotónne a nezaujímavo. Spisovateľ sa pokojne môže zamerať na nudu a banalitu života, nemal by však svojej téme podľahnúť. Výsledkom je potom takáto kniha. Zíde z očí, zíde z mysle.
Mgr. Tamara Janecová, PhD. (1988)
Na FiF UK v Bratislave vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia, publikovala viacero vedeckých štúdií.
