Recenzia
Petra Baďová
26.07.2019

Nuda v galérii? V žiadnom prípade

Kde je Ester N?

Petra Baďová píše o novej ilustrovanej knihe Moniky Kompaníkovej Kde je Ester N? V nej sa pozrie bližšie na vzťah detského diváka a umenia.

 

Návšteva galérie, budovy s rozľahlými sálami, chodbami, schodiskom, s prísnymi pohľadmi dám, ktoré strážia príkaz „nedotýkať sa vystavených diel“, môže na dieťa pôsobiť únavne a nudne. Chodiť od diela k dielu, mlčky sa dívať a dívať, premýšľať, ... skrátka nič pre deti. Ako im návštevu galérie zatraktívniť? Kniha Moniky Kompaníkovej Kde je Ester N? by mohla fungovať ako domáca príprava pred samotnou návštevou. Dielo nesie podtitul Príbeh o tom, čo všetko sa dá stratiť a nájsť počas jednej noci v Slovenskej národnej galérii. A keďže pobyt v galérii je najmä o dívaní (videní a nevidení), uhloch pohľadu, budeme na knihu nazerať z tejto perspektívy.

Z pohľadu Ester

S hlavnou protagonistkou príbehu červenovlasou Ester sa stretávame už na obálke knihy. Kompozícia titulného obrázku pripomína selfie zábery (v prvom pláne vidíme Ester, presnejšie hornú časť jej tváre a vlasov, nad ňou časť arkády a za ňou východný pohľad do nádvoria Slovenskej národnej galérie). Ester má dvanásť rokov, pocit, že jej nikto nerozumie, nikam sa nehodí a nikto ju nemá rád. Často sa jej striedajú nálady. „Chvíľku je veselá, chvíľku smutná a medzitým naštvaná.“ Takto nám Ester predstavujú úvodné stránky knihy. Na prvej ilustrácii má dievča zadumaný výraz tváre, na hlave má natiahnutú kapucňu žltej mikiny, kontrastuje s modro-šedými tónmi budovy galérie v pozadí. Po obrátení listu vidíme Ester usmiatu, pozadie je plnofarebné, optimisticky ružové. Ďalšia dvojstrana ukazuje Ester nahnevanú a znechutenú, natlačenú na sklo dverí v preplnenej električke.

Ester má na múzeá svoj názor. Budovu galérie („príliš odlišnú, hranatú a extravagantnú“) míňa v električke každý deň, nikdy však do nej nevstúpila. Je presvedčená, že tam chodia iba školské výpravy, dôchodcovia a umelci. Zhodou okolností však do budovy vstúpi a nechápe... „V galérii je veľa svetla a málo vecí. Steny sú poloprázdne a na podstavcoch je vždy len jedna vec, i keď by sa ich tam zmestilo oveľa viac. Chodí od jedného podstavca k druhému, prezerá si predmety, ktorým nerozumie. Podľa nej sú staré a škaredé, ale asi sú vzácne, krásne a dôležité, keď sú vystavené v galérii.“

Toto by som vedela urobiť aj ja...

Myšlienka „toto by som vedela nakresliť/odfotiť/vymodelovať aj ja“ je súčasťou fluida mnohých umeleckých diel. Niekedy sa vynorí iba v hlave, inokedy ju ktosi vysloví nahlas vo vete. Ester sa javí, že vystavené diela vyzerajú skoro ako fotografie z jej mobilu. „Keby ich zväčšila, pokojne by tam mohli visieť, no nie? Napríklad fotografie dvoch obyčajných jabĺčok – jedno je nahryznuté, druhé celkom zošúverené, jablká z nedojedenej desiatej sa občas objavujú v bratovej izbe a zoschnuté zas v kabelke starej mamy. Alebo fotografia zasneženého kopca s vydupanou cestičkou. Úplne normálny kopec, takých je Instagram plný. (...) Pozrie na svoje zábery, pozrie na fotografiu visiacu na stene. Čo treba urobiť na to, aby moje fotografie viseli v takejto galérii? V národnej?, behá jej hlavou. Takých obrázkov urobí tisíc za deň a ďalšie milióny ľudí urobia ďalšie miliardy fotografií. Prečo sú niektoré obrázky také dôležité, že visia v galérii a chodia sa na ne pozerať ľudia?“ Ester odpoveď na túto otázku v príbehu nájde. Predtým však v galérii čosi stratí...

Potkan na tridsaťdva spôsobov

Ester nešla do galérie sama. Vstúpila tam so svojim „jediným skutočným“ kamarátom, potkanom – pánom Ernestom. Občas, keď sa nikto nedíva a keď v miestnosti nie sú diery, kam by mohol vliezť, vypustí ho z rukáva mikiny, aby sa porozhliadal. Ester však zadrieme a Ernest sa stratí. Dievča musí zostať v budove aj po skončení otváracích hodín celkom osamotené. Má však guráž (a aj iné spoločné znaky) ako Pipi dlhá pančucha a bez svojho potkana neodíde.

Nezľakne sa, keď v prítmí sochy zmenia svoje tvary, ani keď stretne elektrikára Antoša a zahliadne ducha. Zato pán Antoš sa vydesí poriadne. „Márnosť šedivá, panenka skákavá, zrádnik akýsi!“ zvolá, keď pri rutinnej kontrole vlhkosti v miestnosti uvidí potkana a potom Ester. Napokon sa stane jej sprievodcom. Nenápadne ich sprevádza aj duch, „zvláštna podlhovastá biela hlava s dlhými oslími ušami, anténami, rohmi alebo niečím čudesným, čo trčí nahor“. Duch vie, koho hľadajú, necháva Ester odkazy – kresby potkana na žltých lepiacich papierikoch. Na každej kresbe (spolu je ich 32) vyzerá Ernest inak. Raz je popisne realistický, inokedy naskicovaný niekoľkými ťahmi tušom, kubisticky geometrický, obklopený bodkami (bobkami alebo jedom), či abstraktný (takmer ako v konzerve). Lenže udrží duch v ruke ceruzku?

Dívať sa cez škáry

Ester identitu ducha zakrátko odhalí – je ním Erik, malý chlapec, syn kurátorky, ktorý v galérii čaká na svoju mamu a čas si kráti tvorením. Baví ho vyrábať papierové masky a nasadzovať si ich. Fenomén masky je v kontexte celej knihy veľmi zaujímavý, pri ďalšom čítaní diela by bolo možné zamerať sa iba naň. Nás však teraz zaujíma pohľad cez škáry. Ester si ho vyskúša. Nasadí si masku, „chvíľu krúti hlavou hore-dolu, ale cez dva tenké otvory vidí len úzke výrezy. Akoby pozerala do ďalekohľadu, ktorý nezväčšuje. Cíti sa v nej trochu nepríjemne, ale všimne si drobnosti, ktoré predtým v miestnosti preplnenej vecami nevidela – škvrnu na zemi pri ľavej nohe, ktorá vyzerá ako pavúk, a tubu od rovnakej farby, akú má doma.“ Pohľad cez škáry Ester obmedzil videnie, zároveň jej však umožnil uvidieť niečo, čo by si inak nebola všimla.

Antoš, sprievodca hlavnej protagonistky, Ester masku neponúkol, a predsa vďaka nemu nahliadla do mnohých škár. Zaviedol ju (a aj nás, čitateľov príbehu) do takých zákutí galérie, kam sa bežný návštevník nedostane. Ocitla sa v reštaurátorskom ateliéri, v kancelárii grafičky, v miestnosti, kde sa fotografujú, skenujú, digitalizujú diela, na skrytom schodisku slúžok, v stolárskej dielni, v izbe s centrálnym katalógom diel a podobne. Nedostala sa iba do depozitára, pretože je strážený a bez povolenia tam nesmie vstúpiť ani Antoš. Autorky diela však boli k zvedavým čitateľom láskavé a Barbora Idesová nám prostredníctvom škáry – ilustrácie dovolila do depozitára nahliadnuť.

Recept na dívanie sa

Ak pripustíme myšlienku, že Slovenská národná galéria nám prostredníctvom knihy umožnila nakuknúť do svojej kuchyne, potom v nej môžeme hľadať aj návod na použitie, recept na dívanie sa.

Po prvom listovaní knižky môžu čitateľa prekvapiť dve veci. 1. Žiarivé fauvistické obrázky sa striedajú s červeno-modrými kresbami tlačenými akoby v dvoch farebných vrstvách cez seba. 2. Súčasťou knižky sú špeciálne záložky – „kukátka“ z farebných fólií. Keď sa pozeráme na kresby cez červenú fóliu, vidíme iba to, čo je vytlačené modrou farbou, keď sa pozeráme cez fóliu modrú, vidíme iba červené línie. Obrázky sa nám teda vždy ukážu inak, odhalia jednu alebo druhú vrstvu. Týmto spôsobom uvidíme diela schované v drevených debničkách, odkryjeme tie, ktoré sú zabalené do látky. Pomocou kukátok ľahko uvidíme to, čo na prvý pohľad nevidno.

Tento nápad umocňuje magicko-realistickú atmosféru, ktorá z knihy vanie. Realizmus sa prejavuje v konkrétnosti prostredia galérie, v možnosti dohľadať si fotografie diel, ktoré Ester videla (kniha obsahuje samostatný katalóg diel s odkazom na www.webumenia.sk), ale aj v autentickom súčasnom jazyku a uvažovaní dvanásťročného dievčaťa. Magické je súčasťou realistického, je jednou jeho vrstvou, jedným z možných spôsobov dívania sa. Pre Ester je Slovenská národná galéria budovou a zároveň zubatou príšerou, ktorú možno zastrašiť stlačením spúšte na fotoaparáte v mobile. Snovo-realisticky pôsobí aj chlapec s maskou na tvári a mnohé motívy či formulácie, z ktorých možno vycítiť, že autorka textu (Monika Kompaníková) má výtvarné videnie.

Ester sa cvičí v dívaní. Vie si „preostriť“ zrak podobne ako keď fotografuje. „Keď si oči rozostrí, detaily zmiznú a svet sa zleje do farebných machúľ a mäkkých tvarov. Keď zaostrí, každý predmet má svoje miesto a svoj tvar.“ Toto poznanie môže byť aj jej dôležitou životnou devízou.

Petra Baďová (1985) pracuje v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre. Okrem iných publikácií jej vyšla aj Existenciálna estetika vecí (2016).