Vyhľadávanie
Umberto Eco ma nefalšovane pobavil voľbou protagonistu Nultého čísla (Vydavateľstvo Slovart 2015): inteligentným rozprávačom príbehu z novinárskeho prostredia plného hier s realitou je tu neúspešný päťdesiatnik Colonna, ktorý „sníval o tom, o čom snívajú všetci lúzri: že raz napíše knihu a stane sa vďaka nej slávny a bohatý“. Vtipná hra megaúspešného prozaika, estetika, semiológa a literárneho vedca s celosvetovým renomé zachádza ešte ďalej: chvíľami čitateľovi dovolí zapochybovať, či číta známeho autora Mena ruže, Foucaultovho kyvadla a Pražského cintorína. Hoci je partička redakcie novín financovaných záhadnou zákulisnou postavou príznačne panoptikálnou zbierkou zvláštnych existencií – presne v duchu spisovateľovej poetiky milovníka kuriozít – zapojením témy Colonnovho protektívneho vzťahu ku kolegyni Mai vzniká občas podozrenie, či nám Eco predsa len nezmäkol a či sa náhodou nevydal cestou písania o bežných vzťahových schémach. Ja vravím, že nevydal. Zostal sám sebou. Postava redakčného čudáka Bragadocia s jeho obsedantným záujmom o sprisahanecké teórie, hypotézu o združení bývalých fašistov a konštrukciu o fingovanej Mussoliniho smrti zreteľne potvrdzuje, že Eco aj v tomto románe zostáva verný pôžitku z pôvabne odvážneho žonglovania s historickými faktami. Dôverčivejší čitateľ by hádam aj uveril, že Eco vie svoje a on, jeho čitateľ, konšpirátor-amatér, vďaka pozornému čítaniu konečne začína prichádzať na to, ako to v tomto neprehľadnom svete vlastne naozaj chodí. Mimochodom, neprehľadný svet z románového Milána roku 1992 napriek umiestneniu do času diskiet ešte pred rozmachom internetu zasa až taký nepodobný našej súčasnosti nie je. O čo teda v príbehu stroskotanca Colonnu ide? Žil a nebolo to bohviečo a jedného dňa mu prišlo pozvanie od Simeiho. Vo vlastných očiach sa zvýznamňuje prijatím atraktívnej ponuky participovať ako „asistent vedenia“ na nultom čísle denníka Zajtra a popritom hrať aj druhú, tajnú časť hry: chystať knihu spomienok novinára na rok práce na prípravách denníka, ktorý nikdy nevyjde. V hre je zrazu vydieranie, a nie potreba informovať, ale aj fantazmagorický koktail s ingredienciami, ako vražda pápeža Jána Pavla I., Červené brigády, CIA, mafia a spletence sprisahancov. Ako sľubuje anotácia českého vydania: „Eco vykresľuje temné zákutia iného Milána, než aké poznajú turisti – tu sa v temných uličkách vraždí a neopravené pozostatky bombardovania medzi ruinami rímskych pamiatok navodzujú obskúrne predstavy.“ Áno, je to detektívka. Čistokrvná. S ukrývaním citlivého materiálu na bezpečné miesto a motívom naprogramovaného škandálu. Lenže knihe nechýba ani rozmer sarkastickej úvahy o manipulatívnosti novinárskej práce a o tom, že „čím bizarnejšie sú denné správy, tým lepšie vidieť, kde to vlastne žijeme“. Kniha uvádzaná ako „provokatívne rozprávanie aj o 21. storočí“ mixuje čriepky histórie so súčasníkovi bolestne blízkou paranojou. Nanovo tematizuje toľko ráz spomínané ťahanie nitkami z pozadia a memento falzifikácie verejnej mienky. V niektorých pasážach s veľkým úspechom, v iných zahĺbený do hry s faktografickou kombinatorikou až tak veľmi, že som ako čitateľka odmietala jeho textové pozvanie. Recenzent František Cinger si požičiava autorove vyjadrenia a o Nultom čísle výstižne píše, že „nejde o zložito štruktúrované dielo“. Ako o ňom povedal Eco: „Čím je človek starší, tým sa stáva múdrejším. Už nemusí predvádzať, koľko toho vie. Ide o môj najmenej erudovaný román. Moje predchádzajúce romány boli ako Mahlerove symfónie, tento je viac džez.“ V duchu džezovej terminológie teda konštatujem: povedzme, že mi nevyhovujú všetky improvizácie a protimelódie Nultého čísla. Oprávnene zaujímavý čitateľský potenciál však skvelému prekladu Stanislava Valla rozhodne neupieram.
