Vyhľadávanie
Robert Bielik: Zorné pole tmy
Bratislava: Petrus, 2020
Od vydania básnického debutu Roberta Bielika (1963) Splny na inom nebi uplynie na budúci rok už rovných tridsať rokov. Autor ich strávil cestovaním, maľovaním, písaním básní a iných textov, a ako ináč, aj meditovaním a formulovaním. Jeho doposiaľ posledná básnická zbierka Akoby niekto nahlas mlčal (2013) bola vydareným pokusom pretaviť do poézie a básnického výrazu vnútorné prežívanie, neraz inšpirované východnými filozofiami a náboženstvami ako aj kresťanstvom, ale priniesla aj viacero sviežich momentiek zo záznamu chvíle či všedného dňa. Najnovší, v poradí už ôsmy Bielikov básnický počin Zorné pole tmy ešte prehĺbenejšie nadväzuje na východné filozofické východiská (budhizmus, taoizmus) krížené s kresťanskými pravdami, takže do istej miery autor oprávnene hovorí o „teológii robenej na kolene“. (s. 77) Vskutku máme pred sebou niekoľko desiatok textov bez názvu, ktoré môžu stáť samostatne, keďže sú motivicky i pointovo relatívne uzavreté, ale obstoja i ako jeden veľký text pozostávajúci z fragmentárnych poznámok, postrehov či reflexií. Spája ich autorovo vnútro, vysielajúce podnety pre smer a intenzitu myslenia, cítenia i uvažovania. V podaní Roberta Bielika môžeme hovoriť o poézii reflexívnej, tak ako to naznačuje v texte aj on sám: „… aj túto poznámkovitosť… môžeš volať poéziou. Napokon, kam smeruje tvoje úsilie? / K vetám zloženým iba z pomlčiek?“ (s. 77)
Náš úvod do najnovšej zbierky poézie Roberta Bielika by nebol úplný, keby sme sa nezmienili o tom, že ju rámcujú stránky z cestovateľského denníka autora, umiestnené vpredu i vzadu v knihe, na ktorých čítame precízne denné záznamy autora z istého kláštora na Srí Lanke v roku 2019, sprevádzané kresbami či maľbami ľudských lebiek, vtákov (mŕtvy i živý vrabec, vrabčí párik pri párení, sup), vlka či rôznych psovitých príšer s rozďavenou zlostnou papuľou, akiste ako pripomienky vonkajšieho i vnútorného sveta v jeho najvýznamnejších prejavoch, nebezpečenstvách a úskaliach.
Zbierka nesie názov Zorné pole tmy a veru tma patrí medzi jej najstabilnejšie, variačne najvyužívanejšie motívy. Autor vníma základnú dichotómiu svetla a tmy: „Tma sa mení na svetlo, svetlo sa mení na tmu. / (Z tvojho hľadiska). Ale niečo nezávislé, nepodmienené, nesvetlé a netmavé trvá.“ (s. 51) Oproti kontrastno-hodnotovému vnímaniu svetla a tmy u svätého Pavla („Veď vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nepatríme noci ani tme.“ - 1 Sol 5,5) vníma Bielik tmu ako akýsi prazdroj, do ktorého je aj cez deň ponorená väčšina sveta („Tá mlčiaca, nedozerná tma v tebe aj / pred tebou. Vieš, že nie je dôležité zažiť to / aj v inej podobe a predsa by si rád“ – s. 63). Tma sprevádza subjekt aj v svetlej kaviarni: „Slnkom presvetlená kaviareň, za stolom / komunikujúca dvojica, iba ty sedíš s tmou. / (Z ich pohľadu, ak si ťa vôbec niekto všimol, / sedíš sám.) Nie je v tom nič smutné, súcit / vzbudzujúce. Naopak. Tma ti – pravdaže, aj im, / dvojiciam, komunikujúcim dvojiciam – rozumie.“ (s. 34) A napokon, autor vyjadruje aj svoju osobnú afinitu voči tme: „Vždy som sa lepšie ako / cez deň cítil v noci, / azda preto, že tma / je vtedy prirodzená.“ (s. 28)
Autor vníma subjektívne tmu ako čosi, čo uňho narastá: „Tma nad oceánom nie je / o nič väčšia ako pred rokmi, / keď si tu sedel naposledy, / iba tebe sa neskromne zdá, že tá / tvoja s pribúdajúcim časom / narastá.“ (s. 24) A ešte vníma tmu ako skupenstvo, masu, ako čosi živé, používajúce subjekt i jeho orgány na vlastné vnímanie: „Oko, ktorým sa pozeráš do tmy, / je to isté oko, ktorým sa tma / pozerá do teba.“ (s. 44) Jednako, keď autor narazí na kľúčový problém tajomstva bytia, predsa len vymedzuje tmu negatívne: „Korektne to môžeš vymedziť iba negatívne / ako nepredstaviteľné, nevysvetliteľné, nemysliteľné, / ako nepriestor, nečas, v neposlednom rade ako netmu.“ (s. 40)
Robert Bielik sa pri svojej inšpirácii východnými filozofickými východiskami usiluje dospieť až k prekonaniu všetkej subjektivity očisťovaním od všetkých túžob, ktoré človeka zväzujú, a ide v tom až tak ďaleko, že konštatuje „Ak by si sa nenarodil, / nikomu by si nechýbal“ (s. 26) alebo uvádza: „Korektný predpoklad: krajší by / bol deň, ak by si v ňom nebol.“ (s. 81) Pravdaže, je to iba jeden pól vnútorného úsilia, pól negatívny – lebo autor si uvedomuje, že „byť naozaj sám – segmentovaný, izolovaný, / vyčlenený – je v tomto vesmíre nemožné“ (s. 43), na čo inde zmierlivo, v pokore akceptuje: „A pritom to naozaj / nemusí byť ťažké. / Zotrvať v tej časti teba, / ktorá je časťou iných.“ (s. 39)
Po všetkých peripetiách, vnútorných bojoch, v priznaní vlastnej osamotenosti i pri neochote zdieľať manželské puto, ako aj po všetkých poryvoch života s tmou dospieva autor počas tajného fajčenia v noci za kláštorným múrom, vnímajúc hviezdnatú oblohu s letiacim kaloňom a rojom svietiacich chrobáčikov, k vzácnemu pocitu jednoty a spolunáležitosti so svetom: „Znenazdajky – celkom poprúc všetko, čo si si doteraz o tom celom myslel – a azda a prvýkrát v živote neomylne pocítiš, že tento svet je krásny.“ (s. 83) A takmer v samom závere knihy nachádzame i autorovo prehodnotenie budhistického „nezasahovania, nekonania“ a ničnerobenia si z vlastnej osamelosti, ktoré subjekt vracia možno až k jeho kresťanským zdrojom a počiatkom, ako aj k „európskej“ prirodzenosti: „Správaj sa k nim, k ľuďom, ako k ľuďom, na ktorých ti záleží. Nie je to príkaz, ale rovnica. / A – hoci to tak zavše neprežívaš – prirodzenosť.“ (s. 86)
Bielikova knižka je pozoruhodným záznamom o ľudskom hľadaní a nachádzaní a spolu s ilustráciami i zaujímavým umeleckým artefaktom.
