Letecký dispečer na francúzskom letisku Orly, pán Leo Oné, si jedného dňa vypočuje zvláštnu prosbu od mladej a  šarmantnej poštárky Providencie. Príde za ním do kontrolnej veže v plavkách a chcela by letieť do Maroka. Odhliadnuc od toho, že ide o poriadne bizarnú situáciu, má to ešte ďalší háčik: všetky lety sú pozastavené, pretože sa zobudila islandská sopka a oblak sopečného popola, ktorý zasiahol Európu, môže spôsobiť leteckú katastrofu. Lenže literárny text sa nikdy nespráva ako realita, ku ktorej zaiste patrí letisko, lietadlo a  jeho motor, a preto, niežeby sme išli na ryby, tu naďabíme na ďalší háčik: Providencia nechce letieť lietadlom, ale sama, normálne sa odraziac od zeme a mávať rukami až do nemocnice v  Marrákeši. Azda to už bude s  tými háčikmi prehnané, ale tieto ošemetné okolnosti rozpráva sám Oné holičovi, ktorému nezostáva nič iné, len brať to celé s istou dávkou rezervovanej apatie, keďže, povedzme si úprimne, znie to naozaj trochu šibnuto a netuší, prečo to musí počúvať práve on.

Tridsiatnik Puértolas napísal dosiaľ dve knihy a obe na slovenský trh prinieslo vydavateľstvo Fortuna Libri. Obe sa prihovárajú ľahkým vtipným štýlom a  jednoduchou epickou skladbou, do ktorej sú vložené dôležité filozofické, morálne a  všeobecne humánne posolstvá, napríklad toto: „No mýliť sa je ľudské. Veď preto sú na konci ceruziek gumy.“ Predtým to bol utečenec fakír v skrini z Ikea a v podstate predstavoval obraz hľadania ľudskosti a funkčných spoločných hodnôt v dnešnom svete; v knihe O dievčatku, ktoré prehltlo oblak veľký ako Eiffelova veža je hlavnou postavou Providencia a  dievčatko Zahera, ktorá pre vážnu chorobu pľúc odmalička leží v  marockej nemocnici. Providencia úspešne zvládla procedúru s  adoptovaním tohto opusteného dieťaťa a  za každú cenu ho chce zobrať k  sebe do Paríža a  dať mu šancu na nový život. Komika textu je prvá vrstva, s ktorou sa čitateľ stretáva, a zväčša aj dokáže vyvolať úsmev – ak ste na detinský a jemne poetický typ humoru, potom sa budete určite smiať. O to viac sa vás potom v  akomsi emočnom výkyve dotkne druhá, pozvoľnejšia vrstva, ktorá má tragický charakter. Po dočítaní zostáva v  človeku katarzná dojemnosť a možno si budete chcieť aj zrevidovať sprofanované slová, ako láska či súcit. Táto beletria nie je náročná, prostredníctvom zábavnej optiky chce zoširoka a nenásilne apelovať na súčasníka často stiahnutého v ulite vlastného pohodlia, aby sa aspoň trochu a možno raz skúsil obetovať aj za iných – chutí to čisto ako let...