Vyhľadávanie
Nepoznaný Gavlovič
Hugolín Gavlovič: O dobrých mravoch
Bratislava, Slovenský Tatran 2004
Na sklonku minulého roka prinieslo vydavateľstvo Slovenský Tatran na knižný trh ďalší titul zo série Knihy do vrecka. Ide o výber z tvorby Hugolína Gavloviča pod názvom O dobrých mravoch, ktorý edične pripravila Gizela Gáfriková, editorka známeho knižného kritického vydania Gavlovičovej Valaskej školy (1989).
Keďže okrem spomenutej Valaskej školy sa všetky ostatné Gavlovičove diela zachovali len v rukopisnej podobe, prispieva tento výber výraznou mierou k postupnému kompletizovaniu obrazu osoby a tvorby literárnej verejnosti síce už známeho, však v skutočnosti ešte stále nepoznaného a predovšetkým nedoceneného významného barokového básnika, ktorý bol príznačný svojím eticko-humanistickým náhľadom na človeka. Tento typický prejav charizmy františkánskej rehole dosiahol v tvorbe Gavloviča – františkánskeho pátra a kazateľa – skutočné naplnenie. Dokazuje to aj Gáfrikovej výber, do ktorého zaradila verše z Valaskej školy (1755), Školy kresťanskej (1758) a z knihy Peťsto naučení o dobrých mravoch (1782).
Zjednocujúcim prvkom vybraných diel je ich tematizovanie problému mravnej a duchovnej formácie človeka a medziľudských vzťahov, v čom sa prejavili tendencie dobového záujmu o etiku, v Gavlovičovej dobe najpopulárnejšiu filozofickú disciplínu.
I napriek tomu, že Gavlovičove literárne prejavy zostávajú vždy v službách etiky, a ich prvotným zámerom je privádzať čitateľov k morálnej náprave, celkový charakter jeho tvorby stojí v priamej opozícii k direktívnemu typu barokovej literatúry. Podľa dobových zásad rétoriky mal literárny prejav nielen poúčať, ale aj zabávať (docere et delectare); preto sú reflexívne texty často dopĺňané „odľahčujúcimi“ prostriedkami: humornými, ostrovtipnými, duchaplnými a aforistickými výpoveďami, ktoré pramenia v známych výrokoch antických i kresťanských mysliteľov, svätcov, ale aj v ľudových porekadlách a prísloviach.
V snahe nestratiť záujem čitateľa nekonečným poúčaním a predpisovaním toho, čo má a čo nemá robiť, prispôsobil Gavlovič svojim zámerom aj formu literárnych prejavov, ktorých zásadou je stručnosť, výstižnosť a rozmanitosť. Vo Valaskej škole a Škole kresťanskej ide o dvanásťveršové „koncepty“ s rýmovanými dvojveršiami a stručnými rýmovanými nadpismi, zhrňujúcimi obsah celého konceptu. V Peťsto naučeniach sú to zas rozšírené parafrázované rýmované preklady latinských výrokov a sentencií od viacerých autorov (Cato, Stobeus, Ovidius ai.).
Tematicky vychádza Gavlovič priamo zo života. Zostáva verný františkánskej filozofii činorodého kresťanstva a venuje sa konkrétnym problémom bežného života. Hodnotí ich z pohľadu pozemského života (vo Valaskej škole), ale aj z pohľadu večnosti (v Škole kresťanskej). Podľa Gavloviča má človek naprávať najprv seba prostredníctvom svedomia ako pravdivého zrkadla, až potom druhým ukazovať chyby, čo považuje za základ dobrých medziľudských vzťahov. Preto vo veršoch pranieruje zlé ľudské vlastnosti: závisť, hnev, pýchu atď. a kladie ich do protikladu k tradičným cnostiam: skromnosť, usilovnosť, činorodosť... Veľký dôraz kladie na dobrú výchovu detí: knihu Peťsto naučení adresoval priamo školskej mládeži.
Významnou súčasťou tohto výberu je predslov editorky G. Gáfrikovej, v ktorom sa usiluje predstaviť nielen Gavlovičove životné osudy, ale predovšetkým jeho význam pre literatúru. Za príčinu nepochopenia a jednostranného výkladu Gavlovičových diel považuje „nielen nedostatočné poznanie širšieho dobového kultúrneho a literárneho kontextu, ale aj nedoceňovanie a dezinterpretáciu súvekých foriem literárnosti“.
Rišková Lenka
