Vyhľadávanie
Ľubica Bátoryová: Pes Timo a fučivírus
Žilina: Artis Omnis, 2020
Ak sa k vám dostala prvotina Žilinčanky Ľubice Bátoryovej Pes Timo a doktor Hafbolíto (2018), určite viete, že jej pokračovanie bude stáť za to. Ak nie, jej druhá kniha Pes Timo a fučivírus vás presvedčí o tom, že napriek dlhšej ceste k písaniu má autorka nezameniteľný rozprávačský talent. Novinka, ktorá vyšla tento rok vo vydavateľstve Artis Omnis, napĺňa víziu tohto knižného domu. Nie je to niečo, čo by šlo s prúdom, ale má dušu, hlbokú myšlienku a poslanie.
Príbeh je o bielom švajčiarskom ovčiakovi a jeho rodine, skutočnej ľudskej rodine, ktorá s ním žije, zažíva všedné i nevšedné príhody, rieši rodinné problémy a navzájom sa podporuje. Kniha je aj akýmsi sprievodcom pre deti; určená je všetkým od päť rokov, aby sa čo-to dozvedeli nielen o psoch, ale pochopili aj súčasný svet a naučili sa tolerancii a sociálnemu porozumeniu pre telesne postihnutých ľudí. Timo je totiž pes asistent, a preto robí spoločnosť svojej malej majiteľke Tamarke, ktorá je na vozíčku. „Ešte na začiatku sa v nej niečo pokazilo a doteraz to nikto neopravil.“ (s. 3) Na konci knihy je dokonca aj fotografia rodiny Horvátovcov, v ktorej títo dvaja žijú, a tak sa príbeh stáva naozaj skutočným.
Ľubica Bátoryová, inžinierka, no dnes predovšetkým uznávaná kanisterapeutka a záchranárska kynologička, zakomponovala do diela aj veľa faktov o psoch. Sú súčasťou textu a príbehu, ktorý nenarúšajú. Nič nútené a silené, ako to často býva v knihách so zvieracou (najčastejšie psou) tematikou. A tak zistíme, že Timov kamarát Čauo mal praprapradeda Čaua, ktorý „skákal z čínskeho múru, zle si vyrátal kroky a spadol priamo na hlavu. Výsledkom bol opuchnutý jazyk, ktorý neskôr nenávratne schytal atramentovú farbu, a skrkvaný ňufák, ktorý sa už nikdy nenarovnal. Horšie však bolo, že pád na hlavu mal následky nielen na hlave, aj v hlave. Píše sa, že praprapradedo ostal taký hlúpy, že namiesto ,hav-hav´ dodnes šteká „čau-čau´. Podľa toho ho aj pomenovali.“ (s. 9) A trocha reálnejšie vypovedá aj o veciach súvisiacich s bežným psom: „Dnes si obul aj papučky. Hej, nečudujte sa! Aj pes má papučky. Štyri, každá má suchý zips. Chránia packy pred pichnutím alebo popálením. Používajú ich najmä záchranárske psy, Timovi kamoši.“ (s. 42)
Príbeh sa snaží v dvanástich kapitolách priniesť malým čitateľom hlavne posolstvo dnešnej doby – aj keď sa na začiatku roka objavil tajomný „fučivírus“ (s. 15) a každý bol z neho vystrašený, ani zďaleka netreba vidieť situáciu beznádejne, hoci nastali zmeny, ktoré pozná každý z nás: „Ocino zrušil všetky výlety, mamina zatrhla bicyklovačky, Lukáško nechodil do školy, Tamarka do škôlky, babka mala zaracha do obchodu.“ (s. 8) Autorka sa prostredníctvom humoru, rýmov i nových vymyslených slov snaží deťom priblížiť túto neľahkú dobu, o ktorej počujú na každom kroku a spôsobuje nemalé obmedzenia a problémy. V duchu hesla „ši a nechaj šiť“ (s. 22) si ľudia aj psy poslušne nasadili „rúška cez ušká" (s. 10) a stretli sa s „pandou Miou“ (s. 5). Objavil sa aj múdry „Sokrapes" (s. 14), zistili sme, že naďalej dobre funguje „RTVPES aj zahraničný PSÍNN" (s. 98), taktiež „Facedog“ (s. 19), ktorý vymyslel „Marek Cukríkber“ (s. 19), a momentálne ostošesť úraduje „Vírusová patrola“ (s. 17), do ktorej sa pokúsi dostať aj pomocník Timo. Vtipné hodnotenie situácie pomáha pochopiť aj vplyv vírusu na ľudský organizmus: „Lieta tu vo vzduchu vírus, malá smradľavá guľôčka, a tlačí sa do nosnej dierky každého človeka. Keď ju človek vdýchne, zvyčajne kýchne, a ten vírus sa ako po tobogáne spláchne priamo do pľúc. Tam zaklope na dvierka pľúcnych mechúrikov. Priateľ mechúrik otvorí a vypustí všetok vzduch. Spľasne a je po ňom. Na vine je fučivírus.“ (s. 15) Autorka sa nevyhýba ani dôsledkom ochorenia COVID-19, ktoré deti vnímajú, a vysvetľuje to tak, aby situáciu pochopili: „Na to, aby vírusy ožili, prežili a robili zlobu, potrebujú iné telo. Napríklad vtáka, netopiera, psa, mačku, človeka... Do neho sa zavŕtajú a začnú ho strašiť. Sú v tom takí dobrí, že niekedy zviera či človeka vystrašia až na smrť.“ (s. 72)
Pre deti je knižka naozaj poučením, zábavou a priateľom, pre dospelých zase únikom od súčasnej situácie, ktorá je naozaj bravúrne opísaná a poskytuje oddych od každodenných opatrení. Vytknúť by sa azda dalo použitie anglických a ruských viet, ktorými Timovi zahraniční kamaráti zhodnocujú boj s „fučivírusom“ v ich domovských krajinách. V texte sú pre dospelého človeka viac-menej zrozumiteľné, ale chýba slovenský preklad, ktorý by ich význam objasnil deťom v prípade, ak si knižku čítajú samy.
Použitie väčších písmen je ideálne aj na prvé čítanie detí, čomu zodpovedá i kratší rozsah kapitol. Strany z recyklovaného papiera sú vhodné pre malé, často nie veľmi čisté detské rúčky a svojou štruktúrou sú príjemné na dotyk. V celej knihe použil ilustrátor Martin Luciak iba dve farby, okrovú a tmavosivú. Aj to dáva nádej, že svet okolo nás, nech má akékoľvek problémy, rozhodne nie je čierno-biely a oplatí sa bojovať: „Život sa nedá zastaviť. Nedokáže to ani vírus.“ (s. 124)
