Vyhľadávanie
„Chcel som byť sám, niekde na najhoršom mieste sveta, vravím kamošovi, napíš mi to do googlu, no a vyskočila nám Manila...“ opisuje poľský reportér Wojciech Tochman (1969) dôvod, prečo cestoval práve na Filipíny. Vo svojej knihe Eli, Eli tomuto ostrovnému štátu v juhovýchodnej Ázii preniká pod kožu. Cestuje tam duševne rozorvaný, dva roky po smrti svojho otca. Jeho cieľom je urobiť reportáž o ľuďoch, ktorí žijú na cintoríne, priamo na hroboch, medzi kosťami svojich nebožtíkov. Ako to býva zvykom, realita je ešte prekvapivejšia.
Manila – mesto zločinu, drog, slumov, prostitúcie a obchodu s bielym mäsom, mesto plné potkanov, švábov, chorôb a neustále pribúdajúcich hovien. Čitateľ spolu s autorom blúdi peklom na zemi – špinavými uličkami i miestnymi cintorínmi, zároveň počúva jazyk ulice a nešťastné príbehy tých najchudobnejších. „Je to kniha o turistike za chudobou – o novom spôsobe cestovania. Keď si ľudia z našej časti sveta prenajímajú sprievodcov, aby im ukazovali biedu a chudobných ľudí podobne ako zvieratá v ZOO. V angličtine by sme to mohli nazvať poorism,“ povedal autor pre portál Mono.
Cvaknutie fotoaparátu je tým prvotným, čím nás uvádza do deja. Vidíme znetvorenú Ate Jo – ťažko chorú ženu s pľuzgiermi po celom tele. Cvak. Vdovu Angelinu žijúcu na hrobe ôsmych úplne cudzích ľudí. Cvak. Zbadáme malé siroty Piu a Buboya, bývajúcich v skrini a bojujúcich o prežitie. Cvak. Alebo holohlavého vraha Danila starajúceho sa o štvorročného syna. Ich spoločným menovateľom by mohla byť beznádej, a práve vďaka tomu ich turisti fotografujú – veľmi necitlivo a často aj bez súhlasu. Tochman však čitateľovi ukazuje, že ľudská bieda nie je a nemôže byť lacnou atrakciou. Čím sa títo ľudia snažia uživiť a o čom snívajú? Prečo tu muži umierajú takí mladí? Koľko sirôt žije na cintoríne a prečo sa o ne nikto nestará? Odpovede na otázky sú prekvapivé a výsledkom je veľká obžaloba spoločnosti, súčasnej filipínskej vlády, politikov, cirkvi i bývalých kolonizátorov. Pátranie po tom, čo znamená názov knihy, nás zároveň privedie k Biblii, k Ježišovým slovám: „Eli, Eli, lama sabachtani?“ (Mat 27, 46). Je to totiž citát úplne vystihujúci rozpoloženie najchudobnejších obyvateľov Filipín: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
„Chcel som robiť portréty usmievajúcim sa trpiacim chudákom, fotiť ich pahýle, vredy a ich šťastné tváre. Chodieval som za nimi niekoľko dní, ale tí, ktorých som našiel, sa usmievať nechceli,“ priznáva Tochman. Spolu s ním (v jednej z kapitol) čitateľ stručne nazrie do dejín ľudských ZOO po celom svete. Zároveň si uvedomí, že novodobé dejiny tohto druhu ešte stále pokračujú – a to nielen na Filipínach. „Nech nás mučia tie obludné zábery,“ píše Tochman v závere knihy, čím sa odvoláva na citát americkej spisovateľky a kritičky Susan Sontagovej z diela O cudzom utrpení. Pokiaľ ide o poľský originál knihy Eli, Eli, ten vyšiel v roku 2013 spolu so snímkami fotografa Grzegorza Wełnickiego. Išlo o fotoportréty tých ľudí, ktorých osudy opísal Tochman v knihe. Je preto veľká škoda, že na Slovensku vyšla kniha bez obrazového materiálu, na sile jej to však rozhodne neubralo.
Celkovo môžeme zhodnotiť, že poľský spisovateľ a novinár Wojciech Tochman vždy vyhľadáva témy, od ktorých iní žurnalisti odvracajú zrak. Stavia sa pritom do roly reportéra-svedka. Susedské spolunažívanie, genocída, občianska vojna, drogami i prostitúciou rozvrátená spoločnosť – a uprostred toho všetkého konkrétny človek – práve to ho zaujíma. Vďaka svojej zvedavosti už priniesol svedectvá nielen z Filipín, ale aj z Rwandy, Bosny a Hercegoviny či z tábora sýrskych utečencov. Vrhá sa do každodenného života ľudí v mnohých kútoch sveta a ukazuje nám situácie z druhej strany objektívu... Lebo je načase pozrieť sa na svet Tochmanovými očami, na taký, aký skutočne je, drsný, pravdivý a neprifarbený. A na záver ešte jedno upozornenie: Kto si prečíta knihu Eli, Eli, už nikdy nebude dovolenkovať ako predtým.
Oľga Gluštíková
