O málo známej osobnosti reformátora Cordata

Daniela Hroncová Faklová, etnografka, múzejníčka, autorka literatúry faktu, próz pre dospelých i pre deti, ako aj odborných kníh venovaných významným osobnostiam našej kultúry, siahla tentoraz po téme, ktorá je u nás len málo spracovaná – je to téma šírenia reformácie v našom prostredí. Hlavným protagonistom jej novej knihy je osobnosť zanieteného propagátora Lutherových myšlienok nielen v Nemecku, ale aj v Hornom Uhorsku – Konráda Cordata, popri zobrazovaní jeho osudu autorka stvárňuje v náznakoch aj atmosféru vo vtedajšej spoločnosti.

Cordatus je u nás málo známa postava, hoci jeho podiel na šírení reformačných ideí (a s nimi spätých ideí o rovnosti všetkých ľudí a o sociálnej spravodlivosti) v stredoslovenských banských mestách, najmä v Kremnici, je nezanedbateľný. Cordatov príbeh dosvedčuje, aká vie byť dejinná pamäť selektívna – dosiaľ sme o ňom takmer ani nevedeli, hoci patril k blízkym priateľom a spolupracovníkom Martina Luthera či Filipa Melanchtona (ten posmrtne vydal Cordatove kázne).

Daniela Hroncová Faklová sa vydala na odvážnu cestu, ak sa rozhodla priblížiť osobnosť tohto reformátora formou románu a zachované historické fakty kombinovať s vlastnou imagináciou, ktorou sa usilovala preniknúť k vnútornému svetu mierne čudáckeho kazateľa. Opisy vonkajších, neraz veľmi búrlivých udalostí sa v knihe striedajú s fiktívnymi záznamami Cordata o svojich pocitoch, myšlienkach, problémoch. Tých mal tento rodák z rakúskeho Leombachu v živote viac než dosť, súviseli nielen s ťažkou úlohou, na akú sa dal, ale aj s jeho komplikovanou povahou – na jednej strane so zásadovosťou a neústupčivosťou v podstatných veciach, na druhej strane s vnútornou rozorvanosťou, a, ako naznačuje autorka, aj so sklonmi k hypochondrii. Nebolo ľahké opustiť pohodlnú pozíciu kazateľa na materiálne dobre zabezpečenej fare v Budíne, vymeniť ju za pozíciu oneskoreného študenta (Cordatus sa rozhodol prehĺbiť si svoje teologické štúdium na univerzite vo Wittenbergu, kde kázal Luther a kde už študoval Konrádov mladší brat) a neskôr za pozíciu šíriteľa reformácie. Do Wittenbergu smerovali vtedy kroky mnohých študentov i teológov, ktorí boli nespokojní so situáciou v katolíckej cirkvi (predávanie odpustkov, luxusný a zhýralý život mnohých cirkevných hodnostárov...) a ktorí sa chceli bližšie zoznámiť s novým náboženským učením, osobne spoznať jeho zakladateľa.

Sympatické na knihe je to, že autorka predstavuje reformátorov ako hľadajúce, často pochybujúce a trpiace, po pravom kresťanstve prahnúce bytosti, ktorých hlavným cieľom sa stalo vnášanie odkazov pôvodných evanjelií do každodenného prežívania „obyčajných“ ľudí, ale aj do života a princípov samotnej cirkvi. Vytýčili si náročný cieľ, získavať prívržencov v časoch, keď za šírenie reformačných (kacírskych) myšlienok hrozilo väzenie, ba aj upálenie (ako sa to stalo aj jednému z Cordatových spolupracovníkov). Pri hľadaní pravej, čistej viery opierajúcej sa o Písmo prichádzalo, ako autorka napovedá, k nezriedkavým polemikám, sporom o správny výklad evanjelií – spor nastal aj medzi Cordatom a Melanchtonom či ďalšími teológmi. Išlo napríklad o otázku týkajúcu sa spasenia, ktorá patrí k jadru reformátorského učenia: vedú k spáse dobré skutky alebo viera? Diskutovalo a polemizovalo sa aj pri Lutherovom stole, reformátori cítili nevyhnutnosť obnoviť kresťanskú vieru, obrátiť sa k základom, na ktorých táto stála v dobách svojho zrodu. Ich hľadačstvo, ako každé hľadačstvo, stálo nemálo fyzických i psychických síl, nemálo obetí...

Daniela Hroncová Faklová vrátila postavu Konráda Cordata do našej kultúrnej pamäti, v jej podaní ožila hĺbavá, no rozporuplná osobnosť vážneho, navonok drsného, málo citlivého muža, ktorý v zrelom veku spoznal na krátky čas radosť manželskej i otcovskej lásky, nakoniec však dožíval svoj život v samote. Kniha Musel som byť kacírom, ktorá vychádza pri príležitosti 500. výročia reformácie, prispieva k pripomenutiu tejto nielen z hľadiska náboženstva významnej dejinnej udalosti.
 

Etela Farkašová