Recenzia
Patrícia Gabrišová
19.10.2022

O možnostiach intimity

V partnerských vzťahoch často vzniká celkom očakávateľný paradoxčím viac sa ľudia usilujú o vzájomnú blízkosť a spriaznenosť, tým viac sa prehlbuje neistota a nastáva odcudzenie. Pri tejto téme môže v literatúre často dochádzať ku klišé či banalizácii.

V prípade talianskeho spisovateľa Domenica Starnoneho tematizácia telesnej a duševnej intimity nezostáva pod povrchom, ale prináša citlivý ponor do problematiky z pohľadu ženského, ale netradične aj mužského subjektu. Starnone je známy aj ako autor úspešného románu Via Gemito, za ktorý v roku 2001 získal Cenu Strega.

Prózu Dôvernosti tvoria tri rozličné rozprávačské roviny, a to pohľad protagonistu Pietra Vella, jeho bývalej študentky a milenky, femme fatale Teresy a dcéry Emmy. Pietrovmu vývoju autor venuje najväčšiu pozornosť – spočiatku pracuje ako bežný stredoškolský učiteľ bez väčších ambícií, neskôr sa z neho stáva významný pedagóg, autor odborných publikácií a vo svojom odbore tak dosahuje popularitu a úspech. Jeho životné lásky Teresa a Nadia sú dva protipóly a môžu zvádzať práve k spomínanému literárnemu klišé – vzťah so živelnou a živočíšnou Teresou je plný vášne a nepokoja. Ich fatálne spojenie je naštrbené vyzradením životného tajomstva (ako čitatelia sa môžeme len dovtípiť, o čo asi ide), čo smeruje k narušeniu osobného priestoru a následnému rozchodu.

V súlade s vášňou a intimitou sme konfrontovaní s láskou, ktorá je definovaná ako deštruktívny zdroj vášne a nepokoja, ktorý vylučuje možnosť dostatočnej kontroly nad sebou: „Láska, ako som ju zažil ja, je láva surového života spaľujúca jemný život, je výbuchom, ktorý ničí pochopenie a ľútosť, rozum a dôvody, zemepis a dejiny, zdravie a chorobu, bohatstvo a chudobu, výnimku a pravidlo. Ostáva len vášeň, ktorá kriví a ohýba, neliečiteľná posadnutosť.“ (s. 9)

 Protagonista zakrátko stretáva pokojnú matematičku Nadiu, ktorá predstavuje možnosť stabilného manželstva ako záruky relatívneho bezpečia. No ani tento vzťah nie je bezproblémový – Pietro hľadá súlad medzi kariérnym vzostupom a súkromným životom, Nadia sa nechce uspokojiť s pozíciou bežnej ženy v domácnosti. Dôležitou súčasťou knihy je aj náhľad na to, ako sa ľudia vo vzťahu definujú a zrkadlia – Pietrovi aj Terese pohľad iného človeka umožňuje osobnostné vyrovnanie sa so sebou. Po čase si obaja uvedomia, že ich vzájomný kontakt je nevyhnutný (aj keď spolužitie je nemožné) a „uzatvárajú” tzv. etické manželstvo.

V druhej časti sa osvetľuje pozícia Emmy ako „nesprávnej” ženy a dcéry: „Problémom som ja. Som ním pre svoju povahu, pre výchovu, akú som dostala, a pre svoje povolanie. Tieto tri veci spolu počas rokov odo mňa odohnali dvoch manželov, priniesli mi vlažnú lásku a neustálu plamennú nenávisť štyroch dcér – mala som iba dievčatá –, premenili ma na kríž všetkých redakcií, v ktorých som pracovala, a miláčika čitateľov, obľubujúcich bojovné novinárky.“ (s. 109)

Je pre ňu náročné vyrovnať sa s autoritou otca, ktorého okolie kladie na piedestál ako výnimočného človeka a spoločenskú prestíž mu zvyšuje vymenovanie špeciálnej prezidentskej ceny. Pozostatky rodičovského modelu – despota a služobníčka – si prenáša do svojho intímneho života. Analýzou svojho vzťahu k starnúcim rodičom odhaľuje i ambivalentný postoj k manželstvu, kým Pietro otvorene hovorí o otcovstve a partnerskej láske.

Prostredná časť je v porovnaní s úvodnou a záverečnou skôr vysvetľujúca a neprináša dostatočný dynamický potenciál. V tretej časti Teresa konfrontuje minulosť a prítomnosť s Pietrom cez prizmu životných skúseností a dochádza k finálnemu stretnutiu protagonistov. Alebo nie?

Starnoneho schopnosť psychologizácie postáv na jednej strane umožňuje analyzovať ich emocionálne prežívanie, na druhej strane ide o zahmlievanie významov, ktoré je dôkazom autentickosti. Hlavný princíp písania Starnoneho spočíva v úsilí o obsiahnutie akéhosi univerzálneho princípu, ktorým má byť v tejto novele dôvera. Tá funguje (či mala by) ako neodmysliteľná súčasť našich životov, spája sa s ňou odhaľovanie našich skrytých stránok či vytýčenia hraníc v partnerských vzťahoch. Napriek brilantnému štýlu môže byť čitateľ miestami vyčerpaný z prílišného citového antagonizmu či intenzity prežívania, do ktorého sa postavy zamotávajú, a to aj vzhľadom na monotematickosť príbehu.

Starnone však aj v tejto knihe dokázal, že patrí k najvýraznejším hlasom súčasnej talianskej literatúry.

 

Domenico Starnone: Dôvernosti

Preklad: Peter Bilý

Bratislava: Inaque, 2021