Recenzia
01.11.2011

O najvážnejšej veci na svete

O najvážnejšej veci na svete

Daniela Hivešová-Šilanová: Na počkanie

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2000

     Knižku Daniely Hivešovej-Šilanovej považujem za malú antológiu jej básnenia. Zaradila do nej šesť cyklov básní, vzniknutých v priebehu posledných pätnástich rokov. Táto bilancia priam provokuje k ,,stopovaniu” po premenách poetky. Lenže Daniela Hivešová-Šilanová je stále tá istá. Zapĺňajúca miesto okolo seba ružou, vodou, svetlom, trávou, úsmevom detskej tváričky. Deti ako najdokonalejší zázrak. Drobní čarodejníci, ktorí sa vedia rozprávať s trávou, rybkami a pavúkmi: ,,Ulicou beží chlapec so žltými vlasmi./ Za chrbtom ukrýva nožnice, lepidlo a hviezdy./ Práve vystrihol z marcovej oblohy modrý mesiac./ a prilepil ho na schody. ,,Jar!” povedal./ A čo budeš robiť s hviezdami? Pýtam sa ho./ Ale chlapec už kreslí na oblohu bielu mačku:/ vidím, ťahá Veľký voz.” (Ako sa privoláva jar).

     Dospelý človek ako neschopný uchopiť podstatu sveta. Preto mu poetka posiela dieťa – sprostredkovateľa trávy. Dieťa ako jediný relikt ľudskosti, jediné spojenie s nepochopiteľným. Ublíženie dieťaťu sa rovná sebazničeniu.

     Nech je podnet k napísaniu básne u Danielí Hivešovej-Šilanovej akýkoľvek (sebareflexia, spomienka, výtvarné dielo), vždy je v jej poézii prítomná optika dieťaťa nie ako ďalší rozmer, ale ako najprirodzenejšia možnosť obsiahnutia sveta.

     Hovoriť o tejto poézii je veľmi ťažké. Snaha o jej interpretáciu môže totiž vyvolať pocit, že ju neberieme vážne. A básne tejto poetky sú vážne. Sú možno závažnejšie ako čokoľvek iné na svete. Prichádza v nich dieťa: drobné, nevinné, vševedúce, vydané na našu milosť. Vedieme veľké vojny a odsudzujeme ho na smrť. Vedieme malé vojny a necháme ho za dverami plakať. Nepozná múdre knihy a je naším učiteľom. ,,Ako veľmi žiješ, človiečik. Hovoríš naraz a o všetkom,/ aj vtáčou rečou, aj dávaš všetkému znovu meno,/ voláš na všetko, tak ako všetko volá na teba,/ a rýchlo si tlmočíš/ naše nezrozumiteľné slová./ Si všetko odrazu a plné./ Ako rýchlo sa vzďaľuješ od nás k sebe!/ Ako rýchlo sa pohybuješ medzi vysokými ľuďmi.../ Samostatný./ Musím sa o teba báť!” (Planéta detí).

     ...Mama, otec, ctite svoje dieťa, aby ste boli dlho živí na Zemi...   

Dáša Beracková