O nezrozumiteľnosti básnického textu - Marián Milčák - Inšpirujúca tendenčnosť

Inšpirujúca tendenčnosť

Inšpirujúca tendenčnosť

Marián Milčák: O nezrozumiteľnosti básnického textu

Levoča, Modrý Peter 2004

  Nie je to ojedinelý jav, keď sa odborné práce a štúdie, ktoré doteraz boli publikované samostatne v zborníkoch a časopisoch, dostanú do jednej publikácie, a tým sa vytvorí nový celok s kvalitatívne širšími možnosťami. V knihe Mariána Milčáka sa stretlo sedem príspevkov: pertraktuje v nich najmä vzťah čitateľa a pisateľa v situácii, keď chcú spolu komunikovať prostredníctvom náročného textu – pri prvom alebo nepozornom čítaní často nazvaná nezrozumiteľnosťou a nedešifrovateľnosťou. Nevyhýba sa však ani vzťahu takéhoto diela a kritiky. Za najdôležitejšie kritérium pri skúmaní povahy nezrozumiteľnosti pokladá jej funkčnosť. Správne totižto uvažuje, že takáto náročnosť v texte zatajuje (ozvláštňuje) zmysel a nezakrýva jeho absenciu.

  Sympatické je, že Milčák všetko vysvetľuje na príkladoch, čo pomáha aj menej skúsenému čitateľovi. Takto hovorí o poetike hypostázy (lyrický subjekt sa nahradí pomenovaným subjektom v tretej osobe), probléme techniky sna a podobenstva v básnickom diele, panchrónii (všečasovosť), či o diskutovanej aktualizácii textu. Milčák ale vie, že nič netreba preháňať, a preto môže konštatovať, že konečnú hĺbku básní možno dosiahnuť práve uvoľňovaním priestoru medzi jednotlivými významovými vrstvami a prípadná prehustenosť obrazov vedie k absencii zážitkovej a emocionálnej funkcie poézie.

  Popri tom, vznik básne akceptuje len vtedy, keď sa ukáže, že „existencia básne je nevyhnutnosťou“ (s. 35). Hľadá v nej mieru použitia atraktívnych temporálnych reálií v kontraste s možno jednoduchšími faktami, ale o to nadčasovejšími.

Keď však hovorí o pravdivosti básnického textu a uvažuje, že nie je možné považovať za umelecky pravdivé to, čo nie je aj nadčasové, pričom toto tvrdenie absolutizuje (inak to „nie je možné“), je to trochu neskromné a snáď i polemické – veď už len pri divadle: ak by sme brali nadčasovosť ako základnú hodnotu diela, môžeme celé jeho dejiny zmietnuť zo stola a ostane nám, povedzme, „nadčasový“ Shakespeare. Ostatné obdobia by cez takúto cenzúru jednoducho neprešli a pritom nemožno tvrdiť, že iné diela umelecky pravdivú hodnotu nemajú.

  Na druhej strane, pri uvažovaní o stabilite básnického celku na ploche jednej básne i knihy, je krásne sledovať, ako sa potvrdzujú známe slová E. A. Poa o poézii, ktorá pre neho znamená stretnutie dvoch slov, čo pri sebe nikdy nestáli, ale s takým efektom, akoby k sebe patrili odjakživa. Básnický text je pre Milčáka „úporným hľadaním a ustavičným nastoľovaním otázok. Inak povedané: báseň je vyhýbavou odpoveďou na všetko a na nič.“ (s. 51). Ak chceme byť ozajstní čitatelia, musíme hľadať za textom partnera, v texte zase priestor, do ktorého by sme sa mohli vložiť.

  Autor ukázal, že má prehľad v literatúre i vo filozofii, jeho koncepcia nie je teda jednostranná, snaží sa obsiahnuť rozmernosť problému. Treba však dodať, že len toto niekedy nestačí: štúdie napriek svojej čistote nevybočujú z rámca bežných (tendenčných) štúdií. Tak či onak sú príjemným čítaním a podnetom na rozvíjanie ďalších (vlastných) úvah.

Radoslav Tomáš