Recenzia
Oľga Gluštíková
25.05.2019

O osudoch detí vo vojne

„Som človek bez detstva, namiesto detstva mám vojnu,“ priznáva architekt Vasia Charevskij, ktorého vojna zastihla ako štvorročného. Jeho príbeh a tiež mnoho iných prináša držiteľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 2015, bieloruská spisovateľka Svetlana Alexijevič (1948) v knihe Poslední svedkovia. Po tom, čo v diele Vojna nemá ženskú tvár zaznamenala osudy žien, sa rozhodla zdokumentovať aj to, ako vojnové utrpenie ovplyvnilo deti v Sovietskom zväze počas Veľkej vlasteneckej vojny (v rokoch 1941 – 1945).

Aj v tomto diele autorka uplatnila svoj polyfónny literárny štýl. Na 300 stranách prináša 101 svedectiev zozbieraných v rokoch 1978 až 2004. Pustila sa do ďalšej z ťaživých tém, o ktorej by spoločnosť inak mlčala. Väčšina preživších totiž riešila veľkú dilemu: Spomínať alebo zabudnúť? Možno bude lepšie mlčať, mnohí sa totiž boja spomínať. Mnoho rokov sa snažili zabúdať. A aký by to malo význam? To objasňujú slová jednej z preživších, Vale Brinskej (vojnu zažila ako dvanásťročná), podľa ktorej kniha dostala svoj názov: „Nami to končí... My sme poslední svedkovia. Naša doba končí. Musíme rozprávať. Naše slová budú posledné...“

Učiteľka Maša, vedúci závodu Feďa, umelkyňa Aňa, fotograf Toľa, robotníčka Zina, sociológ Vasia, vojnový invalid Saša či riaditeľ strednej školy Viktor... To je iba zlomok z tých, ktorí boli v čase Veľkej vlasteneckej vojny deťmi. Čo pre vás znamená slovo vojna a aký je váš prvý zážitok z nej? Kedy ste sa prvý raz stretli so smrťou? Čo ste cítili a aké boli vaše sny? Také boli najčastejšie otázky bieloruskej spisovateľky. V knihe nič sama nehodnotí, nekomentuje, stala sa akoby „ľudským uchom“, iba sprostredkuje čitateľovi to, čo sama počula – spomienky dnes už dospelých ľudí, ktorí sa rozhodli prelomiť mlčanie. Vďaka nej čítame ich smutné zážitky z detstva, prežívame spolu s nimi hladovanie, bombardovanie, evakuáciu, bolestnú stratu otca či matky.

Práve detská optika je tým, čo robí knihu jedinečnou: Detské vnímanie reality – detailov, zvukov a vôní vojny, zosilnené spomienky a mnohé absurdné vojnové výjavy. „Ľudia, ktorí nevideli, ako človek zabíja človeka, sú celkom iní ľudia,“ hovorí ďalšia zo svedkýň. O to strašnejšie je, ak ide o deti. Autorka zdokumentovala výpovede tých, ktorým v detstve zastrelili mamy priamo pred ich očami. Niektorí prežili popravu vďaka tomu, že ich rodičia chránili vlastným telom. Zažili vypaľovanie dedín. Stali sa utečencami, hladovali v detskom domove či v koncentračnom tábore, boli mučené alebo sa skrývali v lese, u partizánov. Iné deti zase tvrdo pracovali na poliach, sužovali ich choroby, zima i vši, stratili súrodencov a po vojne hľadali nezvestných členov svojej rodiny.

Dielo Poslední svedkovia je zavŕšením hrôzostrašnej pentalógie Svetlany Alexijevičovej, v ktorej celkovo zaznievajú tisíce hlasov. Ak sa spýtate, ktorá z jej kníh je svojím obsahom najstrašnejšia, je to zrejme táto. Dovolíme si tvrdiť, že ide o jednu z obsahovo najsilnejších protivojnových kníh. Je dokumentom jednej doby, nadčasovo však poukazuje na to, ako mašinéria vojny ničí to najčistejšie – detstvo a detskú dušu. Je to výstraha pre nás aj pre ďalšie generácie, srdcervúca prosba, aby ľudstvo neviedlo vojny. Autorka zároveň ukazuje silu človeka vzoprieť sa nepriazni osudu. Napriek tomu, že týmto ľuďom ostali následky na celý život (traumy, invalidita...), stratili rodičov a detstvo, ich to úplne nezlomilo. Prežili a ich život sa po trpkých skúsenostiach znovu rozbehol pozitívnym smerom.

Svetlana Alexijevič sa zároveň spolieha na čitateľovu schopnosť empatie s hrdinami a hrdinkami knihy. Každý z nás vie, ako veľmi sme v detstve boli fixovaní na svoju mamu či otca, ako dlho sme sa dokázali hrať a koľko sladkostí sme boli schopní zjesť. Aj kvôli tomu sa ich príbehy nečítajú ľahko a vaše oči nezostanú suché. Možno si mnohí práve vďaka tejto knihe uvedomíme nielen ten veľký odkaz pre ľudstvo, ale aj to, aké krásne a bezstarostné sme mali svoje vlastné detstvo.