Vyhľadávanie
Jostein Gaarder: Bábkar
Preklad: Zuzana Bátorová Vahančíková
Bratislava: Lindeni, 2020
Román Bábkar nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera, svetoznámeho najmä vďaka knihe pre deti Sofiin svet (po slovensky vyšla v roku 2002), je pre mňa rozporuplný pre viaceré aspekty. No všetky nedostatky, ktoré by som autorovi mohla vytknúť, sa v druhej polovici Bábkara zvrtnú a viaceré motívy (pohrebov, etymológie slov či rodiny Lundinovcov) nadobudnú potrebnú funkciu a zreteľný význam.
Ak som na začiatku prózy nechápala, prečo sa jej protagonista, gymnaziálny učiteľ a lingvista Jakop Jacobsen, zúčastňuje toľkých smútočných hostín a z čoho ho vlastne ich účastníci upodozrievajú, v jej druhej časti ma priam zamrazilo poznanie, že na karoch nachádza veľké rodiny, ktoré sám nikdy nezažil. V tej chvíli mi prestal prekážať pátos, sentiment či dopovedanie, ktoré sa k tomuto „čudnému“ človeku zrazu hodili, najmä keď sa objavili v kontexte slov označujúcich v indoeurópskych jazykoch najbližších príbuzných. Ak sa mi spočiatku vymenúvanie členov rodiny Lundinovcov zdalo zbytočné a zdĺhavé, postupne som spolu s rozprávačom objavovala prepojenia medzi nimi a protagonistom, ako aj ich pozoruhodné príbehy.
Apropo, príbehy... Tie kapitoly, ktoré sú pomenované podľa pozostalých, nevypovedajú len o ich smrti a životných peripetiách, ale smerujú aj k stieraniu hraníc medzi realitou a fikciou. Jakop sa totiž na základe nekrológov usiluje vymyslieť tú najpravdepodobnejšiu odpoveď na otázku, kde sa so zosnulým zoznámil, a dlho sa mu to darí – až do chvíle, keď sa na pohreboch začne stretávať s viacerými príbuznými Lundinovcov – mladá, múdra a provokatívna Ylva mu neverí ani slovo. Jeho klamstvo je odhalené, keď Jakop rozpráva o svojich zážitkoch (túre a kúpaní) so zosnulou, no nevie, že Grethe Cecilie bola ochrnutá. Jej sestru, psychoterapeutku Agnes, však vymyslená epizóda upúta a na kare ho zadrží: „Od toho okamihu ste sa ty a tvoja rodina stali súčasťou hlavnej dejovej línie môjho príbehu.“ (s. 140)
V románe však nie je dôležitá len (chýbajúca) rodina či protagonistova schopnosť fabulovať natoľko uveriteľne, aby aspoň v tej „náhradnej“ na chvíľu pobudol. Jakop je z rovnakého dôvodu fascinovaný aj jazykmi a slovami: „Väčšina slov, ktoré používam, sú pôvodné indoeurópske slová. Patrím teda do jazykovej rodiny, ku ktorej cítim silné puto. V nej majú moje slová svojich starých rodičov, prarodičov a praprarodičov, tety, ujov, bratrancov, sesternice a príbuzných z ďalších kolien. Mám tak do istej miery prehľad o rôznych vetvách tejto rodiny počas obdobia niekoľkých tisícročí.“ (s. 164)
Jakop je, podobne ako nie náhodou v románe spomenutý Ibsenov Peer Gynt, samotár a čudák, ktorý pred skutočnosťou uniká do fantázie. Takisto má problém komunikovať s ľuďmi, napriek tomu sa už v úvode románu vyberie na prechádzku s Pellem Skrindom a vedie s ním zasvätenú debatu o základoch slov v rôznych jazykoch. Neskôr vysvitne, že Pelle je nádherná maňuška, ktorú protagonista vyhral v tombole ako sedemročný. Pelle je smelší, otvorenejší, múdrejší a hovorí hrubším hlasom ako Jakop – Pelle je Jakop a naopak, v zmysle slov z Upanišád o ružovom kre, ktorý je totožný s človekom.
Jakop je iracionálny intelektuál, ktorý nie vždy rozlišuje medzi realitou a fikciou, respektíve, ktorý si vytvára paralelné svety, aby nadobudol pocit zmysluplnosti. V detstve bol šikanovaný (aj pre Pelleho) a ani v dospelosti ho okolie nechápe, čo ho privádza k alternatívnemu bytiu (rozhovorom s bábkou, životu s hippies atď.). Za emocionálne mimoriadne presvedčivé považujem scény, v ktorých sa prejavuje rozdielne vnímanie Pelleho inými ľuďmi, ilustrujúce napríklad necitlivosť jeho manželky Reidun, ktorá by pána Skrinda najradšej vyhodila, a naopak, hlbokú empatiu Agnes.
Treba uznať, že Gaarder pracuje s návratnými motívmi aj so štatútom postavy premyslene – rozsiahle úvahy o jazyku ma nemusia baviť podobne ako podrobný „rodokmeň“ Lundinovcov, ale pre lingvistu Jakopa predstavujú nevyhnutný zmysel bytia práve tak ako pohreby. Ani priama narácia, umožňujúca subjektívne výklady koreňov slov či opakovanie, však nie je dôvodom pre klišéovité, prezdobené vety…
Jakop v dlhom, otvorenom liste Agnes, ktorý by mohol byť plný emócií, ba i fráz, takpovediac vysvetľuje svoju naračnú taktiku – rozprávanie sa dostáva do centra jeho pozornosti. Akoby racionálne počítal s inými potenciálnymi čitateľmi a písal knihu na vydanie: „Zahrnul som to do môjho príbehu, aby lepšie držal pohromade, keby si ho okrem teba niekedy chcel prečítať aj niekto iný. Navyše som sa ešte definitívne nerozhodol, či dám vôbec niečo prečítať tebe. Doposiaľ som ti ani len nenaznačil, že som už o svojich výčinoch napísal takmer celú knihu. V posledných dňoch som si uvedomil, že zrejme rovnako, ako sa obraciam na teba, píšem to všetko aj sám sebe.“ (s. 236)
Napriek danej rozporuplnosti ma román Bábkar ako celok zasiahol, predovšetkým stvárnením muža, ktorý sa osamelo hral s maňuškou aj v šesťdesiatke, lebo to bol jediný „človek“, ktorý mu bol schopný porozumieť, muža, ktorý jedine na karoch mohol stretnúť „príbuzných“.
