Vyhľadávanie
Briškárova poézia sa na prvý pohľad javí ako reflexívna lyrika čerpajúca z podnetov, ktoré má človek za bežných okolností bezprostredne poruke alebo aspoň v zornom poli.
Juraj Briškár je vysokoškolský pedagóg a literárny teoretik, autor viacerých zbierok aforizmov a sentencií, dvoch literárnovedných zväzkov a jednej prózy. Vo všetkých svojich knihách „vychádza z tvorivého čítania sveta a odkrývania nevidených a neviditeľných súvislostí“, dočítame sa na záložke jeho knihy Z pohľadu dvoch pohárov mlieka, ktorou cielene vstupuje aj do kontextu poézie. Od ostatných oblastí, v ktorých dosiaľ publikoval, sa táto vydavateľsky líši napríklad tým, že s básnickými zbierkami dnes čitatelia dostávajú rovno aj doslovy, v ktorých sa dozvedia, čo si o svojom čitateľskom zážitku majú myslieť. Nie inak je to aj v tomto prípade: Gavurov výklad je presný, hoci pri hodnotení možno byť – mimo doslov – hádam aj triezvejší.
Briškárova poézia sa na prvý pohľad javí ako reflexívna lyrika čerpajúca z podnetov, ktoré má človek za bežných okolností bezprostredne poruke alebo aspoň v zornom poli. Oslovuje čitateľa svojou pozornosťou voči prehliadaným aspektom reality alebo schopnosťou vykonať v jej ustálenom obraze podnetný významový posun. Briškárov subjekt si so sebou do básní berie najmä veci, zväčša také, ktoré sú súčasťou všedného chodu života. Patria k obydliu, prípadne sú to človekom vyrobené alebo prírodné prvky okolitého životného prostredia. Stôl, dvere, poháre, citrón, jablko, lopta, lístie, sneh, kamene, električky, lampy. A mnohé iné. Menšinu z nich predstavujú veci po záruke, zanechané napospas a odložené, odpad a smeti (pokrčené papiere alebo plastové vrecká vo vzduchu). Väčšinou sú teda začlenené do svojho primárneho kontextu a aj plnia svoje pôvodné účely. Úlohou, ktorú na seba vzal básnik, je priznať im ešte iný, nielen spotrebný význam. Významotvorným mechanizmom, ktorému Briškár najviac dôveruje, je antropomorfizácia či personifikácia. Veciam sú prisudzované vnútorné vlastnosti a schopnosti ľudských bytostí. Takáto práca s prenášaním významu vyjadruje aj ochotu človeka rozumieť svetu, aj vôľu robiť si ho bližším.
Predmety a predmetíky toho sveta sú Briškárom zobrazené zväčša tak, aby sa pri nich čitateľa nezmocňovalo nutkanie púšťať sa do kultúrno-civilizačných diagnóz. Tým sa odlišujú od moralizátorskej konvencie, takej výraznej v našej tradícii básnických paralipomenon (kto chceš, pozri sídliskovú poéziu poslednej tretiny 20. storočia). A aj ich metafyzický presah v zmysle, že tu ide o materiálne manifestovanie nadprirodzeného, čo aktuálne poznáme najmä vďaka R. Jurolekovi, je skôr nezámerný. Ide teda o svet vecí, pri ktorých nie je celkom dôležité, kto ich stvoril, ale že sú a prejavujú sa. A veru ide o dianím riadne nabitý svet.
Vezmime si napríklad báseň so začiatkom vidím jazero: „jeho nezúčastnený pohľad na svet / kamene chladné a tvrdé k tým / ktorí sa ich dotkli“ (s. 27). Po kameňoch v texte nasledujú púpavy, cestičky v tvare snehových vločiek, zatúlané lopty, kolotoče a bežecké ovály, ich súznenie na základe tvarovej podobnosti tvorí bázu pre záverečný paradox. Ale o ten mi teraz nejde. Už z uvedeného badať, že veci sú pre Briškárov subjekt metonymiami sveta ako nezaujatého časovo-priestorového kontinua, ktorého všetky prvky sú si v princípe rovné. Vrátane človeka. Na iných miestach nájdeme s týmto náhľadom korešpondujúce odľahčenia našich bežne rozcitlivených postojov ku konečnosti existencie (napríklad báseň nemám tu konečnú podobu). Povedomie, že svet je pri všetkej svojej rôznosti vlastne rovnorodý a že je životu prospešné zmierňovať naše antropocentrické návyky, bude podľa všetkého pre Briškárovu poéziu podstatné. Za jeho plné vyjadrenie možno považovať báseň pod odlietajúcimi horami, nápadnú tým, že je vlastne rozvinutím detskej riekanky „letí, letí, všetko letí“.
Bolo by veru napodiv, keby Briškárovo zameranie na predmetný svet s jeho nevšednou, všefarebnou všednosťou nemalo u nás predchodcov. Možno pripomenúť Novomeského erbový cyklus Dom, kde žijem, alebo (nech mi je odpustené) vrátiť sa (aspoň) až k príkladom zo Žáryho lyriky publikovanej od polovice 50. rokov. V súčasnosti má svet „tu dole navôkol“ hovorcov napríklad v Ľ. Bendzákovi alebo M. Vladovi. Pravda, ide o dosť hrubé, vonkajškové podobnosti, bohaté aj na podstatné rozdiely. Briškárova lyrika sa líši aj od Strážayovej, aj od Mihalkovičovej. S posledným menovaným ho však výrazne zbližuje v zásade felicitné ladenie, vôľa po životnom zmysle. Možno to rozviesť aj ako prízvukovanie dôvery v zmysel i krásu každej jednej veci a v usporiadanie či usporiadateľnosť, poznateľnosť i obývateľnosť sveta ľudskými prostriedkami. Spomedzi nich Briškárove Poháre mlieka favorizujú rozum temperovaný empatiou. Medzi intelektuálne založenou lyrikou súčasnosti je takýto prístup skôr ojedinelý. Sme zvyknutí skôr na stvárňovanie toho, ako sa nám rozum zasekáva (princíp grotesky) alebo ako sa ho iným nedostáva (satirická perspektíva). Nie závozy a poklesky rozumu, ale jeho osvetľujúca a povznášajúca schopnosť Briškára fascinuje, pre tento dôvod možno jeho básne vnímať cez ódický princíp. Niežeby Briškár nepoznal komiku vrátane irónie či sebairónie. Ba hádam by tej druhej jeho lyrický subjekt uniesol aj viac. Neubralo by mu to na pedagogickej presvedčivosti. Pretože zbierku ako celok do veľkej miery charakterizuje výchovná intencia: jej subjekt cez svoje stratégie obcovania so svetom čitateľovi názorne prezentuje škálu pôžitkov, dostupných pri zaujatí rovnakého životného postoja.
V básni hovorím s predmetmi nachádzame aj konštatovanie „spoznávam samého seba“. Keď sa vyberieme v smere naznačenom touto dvojicou výrokov, postihneme ďalší ambivalentný rozmer Briškárovej lyriky. Filozofovaním na prechádzke alebo počas rôznych triviálnych úkonov vzniká dojem, že práve tak, na každodennej báze, procesuálne a s nezaručenými výsledkami sa utvára aj skúsenostný a myšlienkový svet subjektu. Na rozdiel od uvedenej básne je však vo viacerých výpovediach svet mimo subjektu používaný len ako akési inštrumentárium, depozit vehikulov na nepriame duchaplné stvárnenie už hotových životných postojov. Možno k tomu zvádza zvolená podoba básnickej výpovede, vo viacerých ohľadoch individualizovaný kompaktný (navonok minimalisticky pôsobiaci) tvar. Texty sú vlastne rozvinutými sentenciami. Zvýšené významové zaťaženie je prisúdené rámcovým častiam (incipit, cez prvý verš sčasti stotožnený s názvom – explicit). Interval medzi nimi obsadzujú parciálne konštatovania, s východiskom zviazané raz priamejšie, inokedy voľnejšie, asociačne a aktualizovaním ustálených rečových zvratov pripravujúce pointu. Väčšinou sú tiež formulované na spôsob originálnych postrehov. U Briškára tak vlastne každú vec a každý úkon z každej strany sprevádza dôvtipné tvrdenie či hodnotenie. Nevnímame tak vlastný život vecí, sústavne ich vidíme v objatí či v obkľúčení jedného konkrétneho pozorovateľa a mysliteľa. Za zmienku stojí ešte jeden dôsledok. Sústavne sa tak definujú nielen predmety výpovede, ale aj ich vlastný metapredmet: sám definujúci subjekt. Prevahu v škále avizovaných vlastností pritom majú, pravdaže, tie skvelé, či už sú nimi v lyrike uzuálne (vnímavosť) alebo sa takými stávajú v kontexte (špekulatívno-estetizujúce zaujatie pre banality). Na strane čitateľa sa to nezaobíde aj bez pocitu istej strojenosti.
V zbierke je dosť esteticky presvedčivých podnetov korigujúcich myšlienkové a hodnotové stereotypy, na ktoré sa bežne spoliehame. Škoda, že ich sprevádza aj akási didaktizujúca maniera, zreteľné úsilie či nutkanie podsúvať čitateľovi návody na život. Básnik má predsa k dispozícii inšie, onakvejšie možnosti ako my – doslovisti.
