V našich končinách stále panujú dve najrozšírenejšie klišé o Indiánoch. Buď ide o rousseauovského vznešeného divocha, ktorý – nedotknutý civilizáciou – žije v súlade s prírodou, alebo naopak: Indián tak, ako ho vnímame my, môže predstavovať aj skrachovanú existenciu.
Knižka T.C. McLuhanovej predstavuje súbor textov, ktoré nám otvárajú (jedno) okno do indiánskeho života. Texty boli napísané a často aj prednesené indiánskymi náčelníkmi, verejnými osobami či bojovníkmi, väčšinou pri oficiálnych príležitostiach. Nájdeme tu texty známeho Sediaceho býka, náčelníka Logana z kmeňa Mingo či náčelníka Stojaceho medveďa. Kniha zahŕňa listy, oficiálne prehovory, ale aj piesne či úryvky orálnej poézie.
Na palete kultúr
Pri percepcii týchto rôznorodých textov treba mať na zreteli, že vidieť indiánsky ľud ako homogénnu entitu plnú vznešených ľudí na koni, alebo naopak neprispôsobivých povaľačov, znamená splošťovať ich realitu. Nejde pritom len o sklamanie nás, ktorí si do „indiánstva“ často v skutočnosti projektujeme túžbu po čistom živote, alebo z nej v horšom prípade odvodzujeme vlastnú nadradenosť, ale je to urážlivé voči nim samotným. Rovnako nie je z knihy celkom jasné, koľkými prekladmi museli texty prejsť (boli napísané či vyslovené v etnickom jazyku? Z etnického boli preložené do angličtiny? Alebo bol už pôvodný text vždy anglický?). Netreba zabúdať, že indiánske kultúry a civilizácie žili naprieč oboma Amerikami a zahŕňali prériových Indiánov (kultúru, ktorá vznikla, paradoxne, až po príchode Španielov do Ameriky a po importovaní koní, ktoré tu predtým nežili) cez Irokézov, Indiánov severozápadného pobrežia, či na druhej strane cez Inkov až po civilizáciu Mayov a nahuaské etniká v Mezoamerike. Títo Indiáni nielen, že nemajú rovnaké filozofie (z knihy by myšlienková príbuznosť do istej miery mohla vyplývať), ale by si navzájom ani len jazykovo nerozumeli.
V knihe Dotknúť sa zeme autori hovoria sami za seba, za vlastné etnikum a (čo je najdôležitejšie) z pohľadu „zvnútra“ komunity. Zostavovateľka knihy tiež veľmi dôsledne uvádza situáciu, do ktorej je text zasadený, životopisné údaje autora a kontext – iste s cieľom upriamiť našu pozornosť aj na narušenie obrazu homogenity a vnímania domorodých Američanov ako prinajlepšom niekoľko podobných etník.
Indiánske národy (alebo kultúry) bojovali o nadvládu medzi sebou prakticky od nepamäti a tie „rozvinutejšie“ – organizované do mestských štátov s vybudovanou štátnou správou – sa často násilím ujímali vlády nad okolitými etnikami. Ťažko teda hovoriť jednotne o nenásilných a ušľachtilých Indiánoch, hoci isto iste disponovali týmito vlastnosťami asi v takej miere, ako aj my. Rovnako je zjednodušujúce hovoriť o nich v prvom rade ako o bojovníkoch prinášajúcich krvavé obete. Ako nevyhnutnú „pomôcku“ k čítaniu knihy Dotknúť sa zeme odporúčam rozhovory alebo práce napríklad českej indianologičky Markéty Křížovej či českej mayologičky Olgy Vilímkovej.
Stále aktuálne problémy
Napriek tomu, že kniha vyvoláva v čitateľovi pocit podobný ako fiktívny román Malý strom (o malom Indiánovi a jeho starých rodičoch, ktorí ho vovádzajú hlbšie do „indiánskeho myslenia“ – paradoxom je, že autor tejto knihy Forrest Carter bol členom skupiny blízkej Ku Klux Klanu), zároveň sa usiluje prihliadať na rôznorodosť indiánskych národov. Nájdeme tu preto nielen ľúbivé vyznania prírode, ale aj odvážnu (a márnu) obranu a vzburu podrobených, vyjednávacie reči, dokonca aj rozprávanie o priateľstve a možnej dohode medzi červeným a bielym mužom. Problém textov nevidím v ich zostavení a samotnom zoradení, ale skôr v ich možnej nepoučenej percepcii slovenských čitateľov a čitateliek.
Ďalšou kvalitou knihy je, že zozbierané texty obsahujú najrôznejšie datovania, niekoľko z nich pochádza dokonca až z roku 1969. Tým, že máme k dispozícii texty aj z druhej polovice 20. storočia, problematika vyhubenia a vytlačenia indiánskeho obyvateľstva pri čítaní naberá na aktuálnosti. Kniha tak je aj literárno-politickým dokumentom o imperiálnej moci. Autori príhovorov či krátkych príbehov v tom období už totiž hovorili o problémoch, ktoré existujú dodnes. Aj ich jazyk je nám bližší, než by tomu možno bolo pri textoch z koloniálneho obdobia.
Nemôžem nevyzdvihnúť vkusnú a jednoduchú grafickú úpravu Erika Jakuba Grocha, obálku (ktorej povrch evokuje prírodu, denníky, jednoducho knihu, ktorú si napríklad cestovatelia či cestovateľky môžu všade nosiť so sebou) so znázornením indiánskych znakov a bezchybnú jazykovú úpravu Márie Gavurovej a Jána Gavuru, ktorá, dovolím si tvrdiť, v dnešnej dobe nie je až taká samozrejmá.
Veronika Dianišková
