Vyhľadávanie
Rainer Maria Rilke
O umení
Zostavil, preložil a doslov napísal Ladislav Šimon
Bratislava, Kalligram 2005
Výber z esejí a z korešpondencie Rainera Maria Rilkeho (1875–1926) nám približuje u nás menej známe stránky tvorby jedného zo zakladateľov „klasickej moderny“ v literatúre. Náš popredný germanista Ladislav Šimon, prekladateľ aj autor doslovu, zahrnul do výberu takmer tri desiatky esejí a niekoľko listov tohto pražského rodáka. V Rilkeho esejach prevažuje téma umenia (umelecké dielo, tvorca), nájdeme v nich však aj reflexie takých fenoménov, ako sen, dialóg a monológ, osamelosť vnútri pospolitosti, vzťah človeka k prírode, k veciam, detstvo. Zostavovateľ sa nezameral na ukážku z korešpondencie básnika náhodou. Listy dokumentujú jeho bohaté kontakty s osobnosťami kultúry a potvrdzujú jeho povesť vášnivého pisateľa listov, tri z nich sa dotýkajú Slovenska. Sú adresované grófke Margot Sizzoovej, ktorá žila neďaleko Trenčína.
Priestor recenzie nedovolí sústrediť sa na všetky texty výberu, budem sa venovať len niekoľkým, v ktorých básnik prezentuje v najvýraznejšej podobe svoje chápanie umenia. Rilke napríklad rozvíja myšlienku o spätosti umenia so životom a vo viacerých súvislostiach rozoberá jednotlivé aspekty tejto väzby. Umenie by podľa neho malo byť späté nielen s „veľkými“, mimoriadnymi okamihmi v ľudskom živote, ale malo by vstupovať aj do jeho každodennosti, zúčastňovať sa na našich zážitkoch a „nesmie chýbať pri našich radostiach a sviatkoch“ (Mníchovský list o umení).
Umeniu básnik pripisuje schopnosť orientovať nás v zmätkoch sveta alebo aspoň nám ukázať zmätky, v ktorých sa nachádzame. Umenie je preňho totiž „obrazom hlbšieho života“, zážitkom presahujúcim dnešok (Poznámky o melódii vecí). Rilke verí v „pravdu umenia“, neredukuje ju však na vonkajšiu podobnosť so životom, umenie sa v nijakom prípade nevyčerpáva napodobňovaním vonkajšieho sveta, musí byť v ňom prítomný hlas, vnútro autora. Podľa neho veľkú rolu v umení zohráva subjektivita, originalita, jedinečnosť tvorcu a túto predstavu v najvyššej miere spája s (modernou) lyrikou. Každá báseň je priestorom, v ktorom zaznievajú osobné vyznania, tvorca sa ňou ponára do vlastných hlbín, ale aj do hĺbok vecí, „tvorcovi umožňuje prednášať neohraničené vyznania o sebe a o svojom vzťahu k svetu“ (Moderná lyrika). Znie to možno trochu paradoxne, no práve tento ponor do seba umožňuje poézii načúvať duchu času, porozumieť mu. Je oveľa dôležitejší ako formálne znaky, pretože „podstata básne nestojí a nepadá s rýmom a rytmom“ (Moderná lyrika). Umelecké dielo vníma ako hlboké vnútorné vyznanie spätosti so životom a samotné umenie pokladá „za životný názor“, za spôsob bytia (O umení). Básnikovo bytie mu svojou dôverčivosťou, istou naivitou pripomína detské bytie – v protiklade k racionálnej kalkulácii, ktorá sa stáva kompasom bytia väčšiny dospelých.
Rilke nielen verí v pravdu umenia, dokonca v ňom vidí „vyššiu prorockú pravdu“ spojenia človeka s vecami, prírodou, kozmom (Worpswede), verí v zmysel umenia a jeho dôležité miesto v ľudskom živote. Niektoré z jeho myšlienok neladia s rétorikou dnešnej doby, pôsobia ako prekonané, predsa sa len nazdávam, že môžu byť pre ňu (pre nás) inšpiratívne. Napríklad dôraz na ponor do seba, na tichú pozornosť voči prežívaniu (čo je výsadou umenia), je v dnešnej silne pragmaticky a na vonkajšie aktivity orientovanej spoločnosti výzvou, ktorá by nemala ostať nepovšimnutá.
Etela Farkašová
