O veciach doma schovaných

S menom Ivan Medeši (nar. 1982) sme sa v kontexte slovenskej literatúry mohli prvýkrát stretnúť v roku 2010, keď tomuto spisovateľovi zo srbskej Vojvodiny vyšla žánrovo pestrá Kvaśna knižka. Širšiu pozornosť však vzbudil až zbierkou šiestich poviedok Jedenie. Vydávanie jeho kníh v preklade do slovenčiny je súčasťou širších kultúrnych aktivít „Východoslovenského združenia Valal“, ktoré sa zameriava na podporu a pestovanie regionálnej identity. Toto združenie vedie Medešiho prekladateľ Maroš Volovár.

Jazykovo-kultúrna problematika spojená s Medešim je komplikovaná, pre niekoho možno až kuriózna. Táto kniha nie je príkladom bežného kultúrneho transferu, pri ktorom si prekladateľ vyberie kohosi z inonárodnej literatúry a ponúkne ho domácemu publiku. Povedané metaforicky, skôr ako zoznámením sa s cudzincom je tento prípad stretnutím so zabudnutým príbuzným. Hoci ide o beletriu, ťažko možno Medešiho prozaický svet v úplnosti vnímať bez kultúrno-historických súvislostí, ktoré dosť explicitne objasňuje aj jedna z postáv: „Kam nás to len nohy zaniesli, nemohli aspoň do Slovinska alebo ostať na Slovensku či v Maďarsku, jebal by ho!“ (s. 17).

Spisovateľ sám seba vníma ako reprezentanta dolnozemských Rusnakov žijúcich v Srbsku. Etnonymum Rusnak sa celkom nezhoduje s jazykom, ktorým toto etnikum hovorí. Skôr než rusínčine, ako ju poznáme napríklad z východného Slovenska, je ich reč podobná zemplínskemu nárečiu v jeho archaickejšej podobe. Týmto fenoménom sa už dávnejšie zaoberali lingvisti a pre naše potreby sa uspokojme s konštatovaním, že v prípade vojvodinských Rusnakov ide o splynutie konfesionálnej identity („ruska vira“) s etnickou identitou (Rusnaci). Rusnaci teda majú veľmi blízko najmä k slovenským gréckokatolíkom.

Ako som spomenul, sám Medeši s naznačeným jazykovo-etnicko-konfesionálnym mišungom pracuje, hoci nie v hlavnom pláne, skôr v pozadí svojich próz. Príbehy z Jedenia sú s výnimkou jednej „mestskej“ poviedky zasadené do dedinského prostredia, za ktorým tušíme kontúry centra vojvodinskej rusnáckej komunity Ruského Kerestúra. Problémy identity, jazyka, kultúry sa v Jedení pertraktujú s veľkorysým nadhľadom a širším spoločenským prehľadom, nie sú však pre autora kľúčové. Medeši sa ako rozprávač realizuje iným spôsobom. Skúma predovšetkým ľudský suterén – zaujme ho aj priemerný človek, to áno, no len preto, že za jeho nenápadnosťou objaví nejakú starostlivo ukrývanú odchýlku či rovno úchylku. „Život je zaujímavý pre viacero vecí, a najviac pre fakt, že čo všetko nám v ňom dokáže znormálnieť. Ako navykneme na hocčo,“ (s. 93) hovorí rozprávač v poviedke Chybné vetry.

Jednou z predností tejto knihy je presvedčivá evokácia prostredia – stvorenie Ruského Kerestúra, ktorý autor podáva ako neobyčajnú dieru, ale zároveň mu vytvoril taký presvedčivý literárny obraz, že doň raz budú po Medešiho stopách chodiť literárni turisti a hľadať v nej napríklad Zaručenú istotu, dedinskú krčmu, v ktorej sa opíjal beznohý a bezruký protagonista úvodnej, kafkovsky absurdnej a zároveň balkánsky surovo magickej poviedky Víťazstvo.

Ocitáme sa v širšie chápanej súčasnosti postkomunistickej Juhoslávie a Srbska s konkrétnymi vojvodinskými reáliami pokiaľ ide o priestor (rovina a dedinské prostredie), každodennú materiálnu kultúru a spôsob života (dedinské dvory, krčmy, kadejaké pleskavice a ďalšie lokálne junk foody, jugopopové rádiá, televízia a internet) aj spoločenské problémy, ktoré vytvárajú akúsi elementárnu deziluzívnu až ponurú náladu Medešiho próz (komunálny úpadok, vysťahovalectvo, chudoba a nezamestnanosť, drogy a alkoholizmus). „Noc na dedine bola demonštráciou vikingského ožranstva. (…) Vyliali sa litre do každého štvorcového metra obce, ktorá i bez toho bola jednou z najväčších žúmp tejto časti Európy“ (s. 189).

Čitateľom slovenskej prózy sa pri tomto tematickom rámci rýchlo objavia mená ako Pišťanek, Taragel, Hrúz alebo Pain. Podobnosti tu síce sú, ale treba povedať, že ide skôr o výsledok paralelných literárnych procesov a podobné autorské naturely. Medeši priamo zo slovenskej literárnej tradície nečerpá. Vletel do našej literatúry akosi zboku, ale o to rýchlejšie a dynamickejšie. Jeho písanie organicky vyrastá z nažitej, „autentickej“ skúsenosti miesta, ktorá sa prejavuje surovosťou jazyka, ale zároveň z neskrývanej literárnosti, pretavenej do sarkastického humoru. Zdá sa, že ho ako autora rozhodujúco neformovala ani srbská literatúra, ale skôr univerzálnejšie vzory (napr. Kafka), zrejmé sú aj početné popkultúrne inšpirácie voľne miešané s odkazmi na „povinné jazdy“ tradičného akademického vzdelania: „Vedel pedagóg, čo spraví. To, čo vie najlepšie. Kuriplašne si naleje plný pohár dobrého vínka, pustí si jazz, možnože to bude Milles in the sky, prikryje sa dečkou a bude čítať knižočku, možno Hemingwaya“ (s. 220). Medešiho autorský rukopis je založený na neošúchaných hyperbolách, sarkazme, hre so špinavou „autenticitou“ a „magickým realizmom“. Čitateľ počuje „balkánsku dychovku, mercedesy z druhej ruky, limuzíny a kombíčka s rakúskymi tabuľkami, parádu, jojk, rozbíjanie fliaš, a znovu tie neodmysliteľné trumpety“ (s. 214).

Jeho obrazy zúfalých životov na rozličné spôsoby nepreferujú pohyb, akčný príbeh. Kľúčové sú reflexívne pasáže a charakteristiky jednotlivých postáv a ich karikovanie: „Bol šupák. Od hlavy po päty, a to ho naplňovalo“ (s. 117). Napokon, jeho postavy feťákov, dedinských alkoholikov, podivínov a asociálov rôznych druhov, v lepšom prípade mladého učiteľa v úplnej životnej dezilúzii, nemajú vnútornú silu na „veľké“ príbehy. No v Medešiho podaní je aj opis cesty v novosadskom autobuse MHD za dávkou heroínu skutočným akčným trilerom.

Medešiho písanie sa spomína aj v súvislosti s punkovou subkultúrou. Punkový prístup, ak pod ním máme na mysli provokovanie a vzburu proti konvenciám, sa uňho prejavuje na viacerých rovinách: Jeho poviedky sú skôr opisno-reflexívne „prípoviedky“ než precízne vystavané texty založené na príbehovej pointe (hoci, keď treba, vie brilantne vystavať aj kriminálno-hororovú epizódu, v ktorej umne stupňuje napätie čitateľa). Medeši vytvára prostredie svojich próz ako neobyčajne bezútešné, základom je mu paralela medzi rozkladnými fyziologickými procesmi tela a fungovaním spoločnosti na úrovni rodiny, obce, ale aj krajiny. Hojne tematizovaná sexualita sa prejavuje v najrôznejších situáciách: zväčša ide o jej „nereprezentatívne“ podoby nesúznejúce s obrazom harmonickej rodiny. Subverzívny postoj však, našťastie, autor prejaví aj voči tejto až katastrofickej podobe sveta – ten sa prejavuje vlastne veľmi tradične a predsa inovatívne – prostredníctvom jazykového aj situačného humoru. V prípade jazyka sa však dostávame na pomerne tenký ľad, keďže ťažko presne posúdiť intervenciu prekladateľa a slovenskej redakcie knihy: jemne archaické echo dolnozemskej „rusnáčtiny“ v poviedkach zostalo prítomné.

Medeši je asi najvulgárnejší slovenský prozaik súčasnosti. (Áno, považujme ho i za nášho.) Prinajmenšom v Jedení je to aj prozaik davu, plebsu, analytik malosti a úbohosti ako odvrátenej strany našich životov. V tomto zmysle je jeho slovná vulgárnosť funkčná a ukazuje vlastne na hĺbkovo kritický, až moralistický prístup k svetu.