Rok po vydaní zbierky poviedok V panorama­tickom kine (2018), ktorá sa ocitla v desiatke ceny Anasoft litera, prichádza Juraj Kováčik s prózou Všetky jeho svety. Tematické zame­ranie knihy naznačujú dva úvodné citáty: prvý odkazuje na známy mýtus o Orfeovej láske k Eurydike, druhý predstavuje úryvok z textu o paralelných vesmíroch. Spojenie vedeckej teórie o multivesmíre a antického mýtu môže vyznievať značne nekompatibilne, avšak autor si z oboch berie len to, čo potrebuje.

Kováčikova kniha je príbehom lásky dvoch ľudí, fyzika Andreja a antropologičky Emily. Kriminálny úvod nás in medias res postaví pred scénu Emilinej smrti, ktorá je dôsledkom hádky a nešťastnej náhody. Zdrvený Andrej, vedec zaoberajúci sa výskumom paralelných svetov, odchádza do svojho írskeho laborató­ria, aby sa, podobne ako Orfeus, pokúsil nájsť Emily v inom svete a svoju chybu tak napravil. Rámcovanie osudovej romance atraktívnym námetom multivesmíru značne okliešťuje mož­nosti narácie, ktorá sa neprekvapivo redukuje na tematizovanie rôznych verzií vzťahu pro­tagonistov. Presuny postavy do paralelných vesmírov však netvoria jadro rozprávania, sú skôr len vedeckofantastickým ozvláštnením a konvenčným prostriedkom na odhalenie skrytých problémov (zmena prostredia po­tenciálne umožňuje skúmaný jav osvetliť z inej perspektívy). V skutočnosti je kniha najmä in­trospektívnou a reflexívnou prózou, v popredí sú motívy viny, zodpovednosti, lásky, smrti, osamelosti či slobodnej vôle. Reflexívne časti viažuce sa na uvedené motívy sú miestami redundantné a príliš explicitné, viac vysvetľujú a poučujú, než naznačujú. Priestor pre čitateľa je v dôsledku nie vždy funkčného opakovania a dopovedania často priúzky.

Presvedčivejšou je próza v pasážach, v kto­rých sa postavy zmietajú medzi nezodpove­danými otázkami a protichodnými pocitmi. Pôvod vnútorného napätia oboch protago­nistov nespočíva v nedokonalom vzťahu, ale v nich samotných. Motív lásky je sprob­lematizovaný ich postojom k samote, ktorú Emily vníma „ako prirodzený stav vecí. […] Už nechce byť definovaná, hodnotená, po­sudzovaná či súdená inými očami ako tými svojimi. […] Už viac nechcem byť zotročená potrebou nehy“ (s. 49). „Emily sedela v tichej prázdnej kuchyni a uvedomila si, že je taká spokojná a šťastná, ako už dlho nebola“ (s. 53). Na druhej strane Andrej sám byť nedokáže (nachádza si dočasné partnerky), aj úvodné spontánne rozhodnutie opätovne nachádzať Emily sa ukazuje byť skôr voľbou seba ako druhého: „Urobil to, čo urobil, lebo nedokázal zniesť predstavu, že Emily nežije. Alebo to urobil preto, lebo on nechcel žiť vo svete, kde ona nie je? Išlo mu o ňu alebo mu išlo o seba?“ (s. 139 – 140). Paradoxne, aj v rámci vzťahu je každý sám, hoci sa opätovne stretávajú, nik­dy sa naozaj nestretnú: „bola aj preňho vždy trochu mimo, príliš ďaleko, trochu ako prelud či ilúzia, akoby stačil malý závan vetra na to, aby zmizla úplne“ (s. 24). Krehká integrita postáv je často vystavená destabilizujúcim úvahám o vine či zodpovednosti za vlastný život, veľmi dlho nedokážu zaujať konečný postoj voči sebe samým.

Jednou z ústredných tém prózy je i otázka slobodnej vôle: „Možno človek nemôže uniknúť pred tým, kým je a kým má predurčené stať sa“ (s. 37). Postava Andreja cestuje rôznymi svetmi a hľadá „tú najlepšiu, tú dokonalú verziu seba samého, kde je všetko vyladené a kde všetko do seba zapadá bez únavného krívania a škrípania“ (s. 92). Jeho téza (nové prostredie, nový človek) sa však v priebehu hľadania nepotvrdí, keďže „bol tým, kým bol a nedokázal byť niekým iným. A ak by sa mu aj podarilo preniesť sa do iného sveta, našiel by tam možno inú Emily, ale on by bol stále ten istý“ (s. 38). Andrej napriek cestám zostáva rovnaký, nedokáže sa vymaniť zo svojho úzko vymedzeného sveta, v ktorom uprednostňuje seba a svoju profesiu pred láskou a potrebami iných. Vnútorné stavy postáv sú zachytené zväčša dostatočne presvedčivo a naliehavo so zmyslom pre detail.

V knihe sa na rôznej kvalitatívnej úrovni pracuje aj s návratnými motívmi, ktoré dokres­ľujú celkovú atmosféru či profil ústrednej dvo­jice postáv. Pomerne frekventovaným je sen o lete balónom. O balóne sa opakovane sníva obom protagonistom, jemne sa však mení mo­dalita zážitku a niekoľko detailov: „Potom kôš preletel cez hranu útesu a oni znovu padali, bez váhy a strachu. Prerazili vodnú hladinu a začali sa potápať, stále hlbšie a hlbšie, až zelené svetlo vystriedala tmavá modrá a potom už len tma. Emily sa ponárala rýchlejšie ako on, ale podarilo sa jej zachytiť sa ho, rukami ho držala za členky, visela na ňom a ťahala ho do tmavej hlbočiny“ (s. 215 – 216). Zatiaľ čo na začiatku sen nepôsobí príznakovo, postupom času svojím návratným charak­terom, stupňujúcou sa intenzitou a obrazom pádu predvída vyústenie milostného vzťahu. Tento postup je v texte identicky použitý niekoľkokrát, avšak už bez podobne jemnej práce s atmosférou. Napr. Emily sa pred dru­hou smrťou sníva o vlastnom konci – utopí sa spolu so svojím psom. Hneď na ďalšej strane ju predpovedaný koniec dostihne v pozmenenej podobe, keď jej telo po infarkte vyplaví more k pobrežiu a „ráno pri východe slnka ju tam našiel malý chlpatý psík, ktorý tu bol so svojím pánom na prechádzke“ (s. 114).

Snové a reflexívne pasáže sa striedajú s ci­vilnejšími sekvenciami – obed, cesta, chytanie rýb a pod, ktorým minimalizmus a detailnosť výrazu občas prepožičiava lyrickejší podtón. Rytmus rozprávania je však miestami spoma­ľovaný opismi bez zjavnejšej estetickej funkcie či neprimeranou koncentráciou na nie vždy podstatné detaily. Textu neprospieva ani vpád nefunkčných, naoko pôsobivých či zdanlivo tajomných prvkov, ako je napr. postava dok­tora Bella, ktorá by mala figurovať ako kata­lyzátor napätia (pokúša Andreja, aby sa stal v ich svete opäť fyzikom a Emily sa vzdal). Naznačená tenzia vyplývajúca z Bellovej prí­tomnosti však kvôli Andrejovmu opakovane tematizovanému váhaniu a čoraz zjavnejšiemu uprednostňovaniu vlastnej vedeckej profesie rýchlo vyprcháva.

Kováčikova druhá kniha môže čitateľa pote­šiť zaujímavým námetom, úvahami o najrôznej­ších problémoch, prácou s jazykom, atmosférou i pohľadom do neistých myslí postáv. Zážitok náročnejšieho príjemcu však oslabí konvenč­nosť príbehu či kompozície, neproduktívne opakovanie niektorých umeleckých postu­pov, tendencia k explicitnému dovysvetľovaniu a s tým súvisiaca absencia širšieho priestoru pre čitateľa. Hoci je próza Všetky jeho svety výrazovo i významovo nie veľmi výrazná či prekvapivá, po prečítaní intímneho príbehu dvoch postáv musí človeku napadnúť, aké je „zvláštne, ako veľa vieme o vesmíre a ako málo vieme o sebe samých“ (s. 169).