Recenzia
26.07.2019

O vílach a vodníkoch

Silvia Zeumerová veľmi rýchlo zapadla do malej komunity fantasy autorov. Môže za to hlavne jej nespochybniteľný šarm, ale i sebaistota s akou uviedla svoju prvotinu Parstelvan – Pečať.

Parstelvan má jednoduchý príbeh. Hlavnou hrdinkou je dievčina Darnália, ktorej sa do života dostane mužný Branar. Ten bol kráľovnou vyhnaný zo svojho rodného statku, lebo bol podozrivý z vraždy jeho otca. Vo vyhnanstve má nejak dokázať svoju nevinu, no miesto toho začne budovať vzťah s Darnáliou. Ten narušia víly, ktorých úloha je hlavne popohnať dej dopredu. A tak sa Darnália vydá do kráľovstva vodníkov, aby pomohla Branarovi, kde sa vytvorí ľúbostný trojuholník… Vidíte? Jednoduché.

Možno zniem trochu cynicky. Koniec-koncov Parstelvan je v prvom rade romantický príbeh určený mladším čitateľkám a nie nadšencovi epickej putovnej fantasy. Avšak zastávam tézu, že v dobre napísanom príbehu si každý čitateľ nájde to svoje. Tuto narážame na kameň úrazu.

Parstelvan nemá dobrý príbeh. Už z načrtnutého deja ste si mohli všimnúť, že obsahuje niekoľko nelogickostí alebo podivných zvratov. Je to preto, že príbeh nie je dôležitý, dôležité je dianie. Postavy konajú a rozhodujú sa tak, aby naplnili autorkin zámer – vybudovať romantickú linku postavenú na veľmi jednoduchom ľúbostnom trojuholníku. Príbeh je len akýsi rámec. Problémom je, že tento rámec je nefunkčný.

Samotný „prvohýbateľ“ udalostí – záhadná smrť Branarovho otca – je vyriešená pomerne logicky a na dlhý čas je odsunutá do úzadia. Tak isto i samotný ľúbostný trojuholník pôsobí chabo. Prichádza až v druhej polovici a dovtedy rozumná Darnália sa náhle poblázni do muža, s ktorým sotva prehodila pár slov.

Rámcujúca zápletka navyše vyšumí do prázdna – naivne romantický tón knihy sa totiž odrazí aj na príbehu, z ktorého sa vytratí vonkajší konflikt a chýba mu i antagonista. Oceňujem autorkinu snahu budovať vnútorné konflikty, ale tie často vznikali bez predošlej motivácie postáv.

No nie je všetko len negatívne. Prvá polovica knihy a hlavne vzťah Branara a Darnálie pôsobí romanticky, realisticky a je budovaný s trpezlivosťou. Je radosť ho čítať. Tak isto i Zeumerovej štýl je vyzretejší a pestrejší, ako býva v priemernej slovenskej fantastike zvykom. Jej prirovnania a opisy lahodili predstavivosti. Nebolo ich ani priveľa, ani primálo.

Aj témy, ktoré cez svoje postavy otvárala, boli zaujímavé. Išlo hlavne o to, ako sa dospievajúci človek učí vidieť rozdiel medzi láskou a ľúbostným vzplanutím. Škoda, že mnoho ostalo iba načrtnuté a nedopovedané. Záver tak pôsobil mierne nepresvedčivo. Avšak chystá sa druhý diel a v ňom to Zeumerová hádam doplní.

Parstelvan je gýč. Je to romantický gýč v rozprávkovom, respektíve fantastickom háve. Určený je čitateľom alebo skôr čitateľkám, ktoré uprednostňujú naivné a idealistické rozprávania o láske a nelámu si hlavy s presvedčivosťou sveta alebo logikou zápletky. Na tom v zásade nie je nič zlé. Lenže to stavia Parstelvan do pozície jednoduchej spotrebnej literatúry pre špecifickú skupinu fanúšikov, a to je škoda. S každým novým autorom dúfam, že sa totiž objaví ktosi, kto dokáže fantastiku využiť na napísanie niečoho naozaj silného. Nuž, nie je každý Pavelková. Zeumerová dupľom nie, ale je len na začiatku svojej cesty. Písanie ju očividne napĺňa, tak dúfajme, že jej ďalšie knihy nebudú zaujímavé len štýlom.