Ten zverinec je naozaj relatívne malý (prečo relatívne, na to dá každému odpoveď až kniha), ale zato pestrý a bohatý. A nie iba na zvieratá, ale aj na zážitky a cez ne na možno nevyslovené, ale medzi riadkami zreteľne čitateľné uvažovanie o vzťahoch my a oni. Jeho bohatstvo spočíva najmä v príbehoch zvierat, čo sa ocitli v doslova futovsky ústretovej rodine, ústretovej k zvieratám aj k ľuďom okolo nich. V najnovšej autorkinej knihe sa malí i veľkí čitatelia (pretože kniha je v pravom i najlepšom zmysle slova rodinná) stretnú nielen s „klasickými“ domácimi maznáčikmi, akými sú psy a mačky alebo škrečky, myšky či iné hlodavce, Gabriela Futová predstavuje aj leguána, korytnačku, hus, kačku, barana, straku, rybičky, ba aj sliepky. A tak, ako na všetky „svoje“ zvieratá, ktoré zahrnula do svojho života, ponúka v trojkapitole Milujem sliepky! aj na sliepky celkom iný pohľad, než na aký sme bežne zvyknutí.
Do svojich zážitkov so spoluobyvateľmi našej planéty vťahuje čitateľa príjemne civilným, súčasným jazykom. Je plný šťavnatého humoru aj sympaticky vecnej, zbytočných kučierok zbavenej, no o to poetickejšej – poetickosti. A akokoľvek drsniacky sa niekedy tvári šťavnaté spisovateľkino komentovanie zážitkov, dokumentujúcich to, že zvieratá si žijú svoje životy podľa vlastných, nie našich pravidiel, z knihy sála jej láskavý až nežný rešpekt ku každému tvorovi, ktorý ju sprevádzal a sprevádza životom. Je pravdepodobné, že tí, ktorí poznajú Dášeňku čili život štěněte od Karla Čapka alebo čo i len jednu knihu Geralda Durrella o zvieratách, prípadne de Saint-Exupéryho Malého princa a jeho rozhovor s líškou, budú mať pri čítaní Futovej zverinca pocit, že keby sa s ňou tí traja stretli, povedali by si navzájom a potom i jej: Sme jednej krvi, ty a ja. A nepochybne by ocenili, že Gabriela Futová pridala k svojmu malému zverincu okrem príbehov aj kapitolu o tom, ako sa o zvieratá starať. Ako ich kŕmiť, ako im bez veľkých výdavkov, iba z toho, čo sa nájde doma, vyrobiť originálne domčeky, peliešky, kŕmidlá. Ako si ich obľúbiť, aj ako potom sledovať ich spôsoby žitia v tých domčekoch, všímať si ich a vnímať to, že nám dovoľujú, aby sme sa ich žitím kochali a mali ich aj za to radi.
Futovej humorne stvárnené príbehy (hoci nejeden sa zavše stal humorným až ex post) dopĺňa atraktívny dizajn knihy Lýdie Valterovej, ktorá v ňom okrem graficky veľmi nápaditej práce s textom, titulkami či členením kapitol spojila realistické fotografie zvierat, o ktorých je v knihe reč, s vtipnými ilustráciami Juraja Martišku. A jej reč výtvarného stvárnenia knihy Môj malý zverinec naozaj „stojí za reč“. Za pochvalnú reč. Rovnako, ako za ňu stojí a zaslúži si ju za invenčný text o svojom invenčnom spolužití so zvieratami aj Gabriela Futová.
Marta Moravčíková
