Recenzia
29.12.2017

O vzťahu v kríze aj prostriedkami lyriky

Pod francúzsky znejúcim menom Denis Vernièrre sa zrejme ukrýva dajaký slovenský autor alebo autorka, teda ide o pseudonym. Je za tým mystifikujúci postup, zámer vyvolať v čitateľovi pri prvom kontakte s knihou dojem, že dostáva do rúk dielo inonárodnej proveniencie, resp. vytvoriť okolo textu isté tajomstvo. Takéto zavádzanie či „zvádzanie“ pokračuje aj v zadnej tiráži, kde sa uvádza: „Preklad Ľubica Subally“. Pravda, uvedené už nie je, z akého originálu sa prekladalo, čo by pri vydaní skutočného prekladu nebolo možné, bolo by to v rozpore so zaužívanými pravidlami (resp. legislatívou) v oblasti autorských práv. Ľ. Subally (v literatúre sa už dlhý čas pohybuje Ľubica Suballyová, predpokladám, že ide o ňu) zrejme preložila iba tých niekoľko francúzskych vetičiek či spojení, ktoré sa v texte objavia. (Možno je aj tým tajomným Vernièrrom.) Nechajme bokom úvahy o tom, čo viedlo autora/autorku k uvedeným krokom. V podstate sú to len zaujímavosti na pobavenie, ktoré nemajú nijaký vplyv na kvalitu samotného textu.

Autor/autorka akoby nemal(-a) ujasnené, ako vlastný text žánrovo zaradiť. Na vnútornom titulnom liste je pod názvom Odíď, povedala vysádzané slovo „románik“, avšak v akomsi mikroepilógu na poslednej strane označenom ako Post Scriptum sa píše: „Postavy v tejto hre nemajú mená“ (s. 86). Predstavu, že budeme čítať dramatický útvar, vyvoláva súpis postáv (Žena, Muž, Dieťa, atď.) umiestnený pred text, tak ako je to zvykom pri dráme. V skutočnosti však ide o text napísaný formou prózy, v ktorom dôležitú úlohu zohrávajú dialógy, ale výrazný podiel v nej má aj autorské rozprávanie (o postavách – er forma). Pravda, slovo „románik“ môžeme čítať nielen vo význame malý román, ale aj vo význame flirtu medzi mužom a ženou (zažiť s niekým románik), a slovo „hra“ možno vnímať nielen ako označenie dramatického textu, ale aj vo význame hry v medziľudských vzťahoch, medzi postavami v rámci epického diania, ktoré je v tomto prípade – ako sa o tom ešte zmienim – minimalizované.

Témou dielka je manželský vzťah v hlbokej kríze, ktorá je už neprekonateľná, pretože odcudzenie medzi partnermi prerástlo do skutočnej vzájomnej antipatie až nenávisti. Toto však nie je vykreslené v dajakých melodramatických súvislostiach, ale len prostredníctvom opisu niekoľkých situácií, epizód a dialógov. Pokiaľ ide o dialógy, tie sa medzi Mužom a Ženou neodohrávajú tak, že sú prostriedkom komunikácie a odovzdania informácie v záujme chodu rodiny, ale sú už len buď nástrojom útoku (najmä zo strany Muža), alebo nástrojom obrany (najmä zo strany Ženy). Ide v nich o úsilie nadobudnúť prevahu, resp. ponížiť či uraziť toho druhého. Kdesi uprostred je Dieťa, ktoré – ako to už býva v takýchto prípadoch – je prostriedkom manipulácie, avšak v tematicko-motivickom pláne zostáva celkom v úzadí, čo je na škodu veci.

Všetko je nazerané zo zorného uhla Ženy, stvárnené je tu predovšetkým jej bolestné prežívanie krízy, pocity, vnútorný svet. Obranný mechanizmus si buduje jednak prostredníctvom spomienky na minulosť, konkrétne na pekný životný úsek z mladosti, keď bola na študijnom pobyte vo Francúzsku, a v prítomnosti krátkym rekreačným pobytom v horách, kde na chate stretne príjemných ľudí, a znova – po dlhých rokoch – cestou do milovaného Francúzska. Dosť nevierohodne vyznieva, že tu opäť náhodne stretne Françaisa – a tentoraz dôjde nielen k ľúbostnému vzplanutiu, ale, na rozdiel od čias mladosti, aj k telesnému zblíženiu. (To je ten románik?). Všetko je podané v krátkych epizódach a text je aj bohato členený na krátke kapitolky a v rámci nich na menšie úseky oddelené medzerou.

Stvárnenie niekoľkých konfliktov, hádok a krátke záznamy Ženiných ciest predstavujú celý „epický pôdorys“ útleho dielka. Prózu ešte ozvláštňuje množstvo lyricky ladených miest, ktoré akoby zjemňovali „silu“ konfliktu, vyvolávajú dojem krehkosti textu, pričom niektoré drobné pasáže môžu pôsobiť takmer ako básne v próze. Napríklad: „Knihy sú uložené v knižnici s presklenými dvierkami. Tam spia životy iných príbehov, a keď príde na ne chvíľka, niektorý z nich si vyberie. Prijme pozvanie na návštevu, pomedzi repliky postáv, medzi riadky, do svojho vnútorného sveta. Takto to má rada. Čas prijímania cudzích príbehov...“ (s. 15). Vyskytujú sa tu však aj „pravé“ básne, ktoré píše Žena. No nejde o vydarené verše, sú trocha naivné, dodávajú textu skôr jemný ironický nádych.

To je asi tak všetko podstatné, čo sa dá o tejto knižke povedať. A aký hodnotový postoj k nej zaujímam? Nepochybne je to text napísaný kultivovaným spôsobom, ktorý dokáže osloviť čitateľa uspôsobeného na recepciu tohto typu takmer bezdejovej prózy. Ničím mimoriadnym, témou či tvarom, však neprekvapuje. Keď ho tu už máme v tvrdej väzbe, s pôsobivými dvojstranovými ilustráciami Juraja Martišku, ktorý je aj tvorcom peknej grafickej úpravy, tešme sa z neho. Má právo na svoju existenciu aj pozornosť recenzenta. Keby však pre dajakú nepriazeň okolností nebol uzrel svetlo tohto sveta, zasa až taká strata pre našu národnú spisbu by to nebola.
 
Igor Hochel