Vyhľadávanie
Korešpondencia medzi A. Baginom a I. Kadlečíkom, literárnymi vedcami, kritikmi a esejistami je dôležitá z viacerých hľadísk. Z jej knižného vydania je zrejmé, že ide o súbor listov, ako ho na vydanie pripravil I. Kadlečík.
Korešpondencia medzi A. Baginom a I. Kadlečíkom, literárnymi vedcami, kritikmi a esejistami je dôležitá z viacerých hľadísk. Z jej knižného vydania je zrejmé, že ide o súbor listov, ako ho na vydanie pripravil I. Kadlečík. Dopisovanie odvíjajúce sa medzi rokmi 1958 a 1977 je nielen svedectvom Baginovej a Kadlečíkovej ľudskej blízkosti, ba takmer rodinnej spriaznenosti, ale aj ich spoločného vtiahnutia do procesov a udalostí, ako prichádzali na scénu dejín v pohnutom čase pred rokom 1968, no najmä v poaugustovom období, predovšetkým na poli literatúry, ale aj kultúry a kultúrnych politík.
Tematická sieť
Tematické dominanty stručne vystihol už autor doslovu J. Zambor: „Významný je motív časopisu, Baginovej choroby a zamestnania oboch aktérov a iných ľudí z kultúrnej oblasti.“ K nim možno priradiť aj čosi ako výberovú správu o stave inštitucionálnej infraštruktúry vo vtedajšej literatúre, o komunikačných a výskumných činnostiach i vzťahoch na vtedajšom Slovensku (najmä na Východe a v Martine, čiastočne aj v Bratislave, Nitre a inde), ale i širšie – s presahmi do Čiech a Poľska, alebo o personálnom pokrytí rozličných projektov, no tiež o individuálnych prístupoch ľudí v danej spoločensko-politickej situácii vo verejnom živote.
Pravdaže, nejde o vyčerpávajúcu informáciu; jej jadro súvisí s osudmi obidvoch kolegov a priateľov v čase, keď vo vývoji v Československu došlo k násilnému prerušeniu procesu politickej i spoločenskej liberalizácie a následne k tzv. normalizácii spoločnosti a jej „očisťovaniu“ od „kontrarevolučných živlov“. Na takéto alebo iné podobné označenie vtedy stačilo málo – a práve tu vidíme, ako veľmi málo. Už samostatný kritický duch a sloboda myslenia prejavené verejne boli dostatočným dôvodom na priškripnutie sľubne rozbehnutých kariér a prenasledovanie ľudí a ich rodín – najčastejšie v podobe straty zamestnania či represívneho vylúčenia zo spoločensko-politických, profesionálnych i stavovských štruktúr.
Proti dejinám
Nehodlám upriamovať pozornosť na bio-bibliografické skutočnosti o protagonistoch alebo na ďalšie kontexty samotného vydania – napríklad aj v súvislosti s nerovnovážnym zastúpením Kadlečíkových epištol v súbore (nezachovali sa). Chcem skôr upozorniť na iné súvislosti, ktoré majú svoju výrečnosť i váhu. Kniha je pozoruhodná už tým, že referuje takmer o všetkých významnejších osobnostiach daného i neskoršieho obdobia (či, naopak, o „malých dušiach“ – termín A. Bagina), o ich prepojeniach alebo aj osobných zlyhaniach, o úsilí niečo zmysluplné vytvoriť i jeho nekonečných blokádach... A teda o čomsi ako „algoritmus“ vývoja slovenskej literatúry, ktorý rozpoznávajú aj jeho dnešní aktéri: prekonávanie zbytočných prekážok sa u nás stalo takmer športovou disciplínou a prenasledovanie veľkých malými akoby dobrým zvykom: „Táto malá duša, nie že by sa chytila roboty, tvrdej a namáhavej práce, ale vidí svoje poslanie v drúzganí jestvujúcich možností.“ (s. 172).
Kniha iba v pozadí „príbehu“ odčítateľného z listov sprítomňuje aj „beh dejín“, ktoré boli, pravdaže, v tom čase najživšou prítomnosťou i osobnou skúsenosťou obidvoch aktérov. Glosované sú najmä zo strany A. Bagina a čitateľ môže po celý čas intenzívne vnímať, o akú výbušnú látku išlo. Vpád „spojeneckých“ armád, nastolenie „poriadku“ zvonka, isteže, s pomocou prispôsobivých oportunistov, a poaugustové preverovanie spoľahlivosti u jednotlivcov i celých pracovísk prostredníctvom straníckych previerok (v oblasti kultúry a vedy časovo posunuté až do roku 1974 (!): „posledné hodnotenia“) si od človeka pevných zásad, ktorý ostával činný vo verejnom živote, hoci aj v izolácii od centier moci, vyžadovali takmer povrazolezecký výkon. Áno, aj v odbornej rovine, napr. už z hľadiska výberu spracovávaných tém.
Veľkú úlohu pri tom zohrávali aj ďalšie okolnosti: veľkorysosť či malosť najbližšieho okolia, závisť, nekritická ambicióznosť i pripravenosť ľudí vstúpiť do čertových spolkov, alebo naopak – ochota pomôcť, podporiť kolegu, ktorý sa ocitol v ťažšej situácii, povzbudiť slovom či skutkom. Aj dnes tu máme čosi podobné, povedzme, že v ekonomickom zmysle, problém však je, že kolegiálna záchranná sieť na rozdiel od začiatku 70. rokov takmer neexistuje; súťaživosť i nekalé súperenie sa už nosia aj v „mierových časoch“. Nakoniec, Kadlečíkovo vyjadrenie z roku 1973 o tom, že Bagin je „posledný Slovák“, ktorý mu ešte píše, svedčí o tom, že ani v 70. rokoch to s kolegialitou nebolo ružové. Rýchlo a masívne ochabovala, premieňajúc sa na sebazáchovný reflex bočenia od všetkých a všetkého, čo bolo udalosťami rokov 1968 – 1969 stigmatizované, a teda aj ostrakizované v priamom dôsledku nastúpeného „normalizačného“ kurzu štátostrany.
Za morálku
Kniha Poste restante v Kadlečíkovom príbehu stelesňuje osudy tých, ktorí nevyhoveli (alebo už svojím nekompromisným „nastavením“ nevyhovovali) „novej“ dobovej objednávke a prepadli sa aj cez všetky záchranné siete, nech už boli akékoľvek. Kadlečíkove lakonické formulácie smerujú k podstate. O spisovateľoch napríklad už v roku 1971 prehodí: „Toto remeslo nemá zlaté dno, ale ľahko sa človek môže dostať na dno“ (s. 142). Baginov príbeh naopak sprítomňuje osudy tých, ktorí mohli i naďalej, hoci v zmenených podmienkach, pôsobiť vo verejnej prevádzke. Dôležité je, či a ako v tejto skúške obstáli so cťou a nezabúdali ani na tých prvých. Mnohí – podobne ako Bagin – mysleli a konali poctivo a kolegiálne napriek tomu, že sa neraz i sami ocitli pod tlakom a museli prekonávať aj vlastné „únikové chúťky“: „Nálada všade skoro na bode mrazu, ak si nepomôžeme sami, dáko zvnútra, nebude dobre.“ (s. 160).
Korešpondencia ukazuje aj to, ako skazonosné procesy na (ktoromkoľvek) dejinnom šrotovisku „ľudského materiálu“ prichádzajú skôr plazivo a aké náročné niekedy býva včas zachytiť takýto trend a dištancovať sa od neho dostatočne presvedčivo i čitateľne. V listoch sa zároveň vyskytujú odkazy na rôzne „stratégie prežitia“, viac či menej vynaliezavé a určite aj nevyhnutné (netreba oblude skočiť rovno do papule). No ako hovorí A. Bagin, podobný tanec na špičke ihly, nech je akokoľvek ušľachtilo motivovaný, je a býva nesmierne náročný („Myslím pomaly viac na sebazáchovu ako na literatúru.“, s. 174). Neprajné alebo duchom malé, a teda provinčné prostredie svojho pôsobenia v liste označuje doslova za „smrtiace“, „[r]obiť v tejto situácii stojí veľa síl a myslím, že človek nemôže dať zo seba to najlepšie“. A inde ešte názornejšie: „Pripadal som si neraz ako vôl so zaviazanými očami, ktorý šľape dokola a ťahá vodu zo studne.“ (s. 179).
Je smutné, že tieto pocity ani mnohým z nás, ktorí patríme k nasledujúcim generáciám, nie sú celkom neznáme: plytvanie s ľudským a odborným potenciálom sa u nás stalo zvykom – a práve v týchto analógiách a paralelách je hodnotená kniha až deprimujúca... Napriek všetkým pozitívnym odkazom typu „vždy ma napĺňa radosťou, keď sa presvedčujem, že ducha nemožno zlomiť“ (s. 187) alebo: „Myslím však, že rozum, charakter a práca aj potom ostanú: to je nádejné.“ (s. 193 – 194).
Nuž, áno, ibaže v takejto večne pribrzďovanej interakcii so sebou samými aj studňa vysychá, aj vôl chradne. A nezachráni ich už ani „taktika striedania aktívneho protestu a pasívnej rezistencie“ (s. 216), o ktorej Bagin zaujímavo rozvažuje, napr. v súvislosti s luteránskou (Kadlečík) a katolíckou (Bagin) domácou konfesiou i sebazáchovným správaním malého národa v dejinných turbulenciách Strednej Európy. Možno by sme si mali skôr zapamätať, koľko tvorivých ľudí tu už bolo podťatých a zmysluplných projektov spálených, a včas sa postaviť zlu. Nesprávať sa ako „sluhovia“ ustavične dumajúci o tom, „kedy nasadiť jednu páku a kedy druhú“ (s. 216). Páka je nástroj určený na premiestňovanie ťažkých bremien. Pokúsme sa nebyť bremenom sami sebe a podobné únavné taktizovania sa tak stanú zbytočnými.
Za časopis
Na záver už len jednu poznámku. Po celý čas čítania tejto korešpondencie som popri mnohých literárnych referenciách vnímala aj zápas „ľudí literatúry“ o časopiseckú platformu na Slovensku, ale aj o jej úroveň a inšpiratívnu podobu. Myslím si, že aj to je alarmujúca informácia, tragická v tom, koľko úsilia muselo byť vloženého do živých publikačných možností literatúry (a prítomná korešpondencia zachytáva iba zlomok tohto úsilia) a ako ľahko sme – aj dnes – náchylní vystaviť nielen periodiká, ale i samotný publikačný priestor ohrozeniu či hodnotovej degradácii. Ak si neuvedomíme, že kvalita literatúry (a spoločnosti) závisí od dobre zvládnutého mnohostranného dialógu jej rozličných účastníkov, a teda aj od preosievania hodnôt vo vzájomnej diskusii práve prostredníctvom rozvinutej literárnej infraštruktúry, do priestoru sa nám natlačí pseudoliteratúra a paveda, ako sa to, koniec-koncov, už nejaký čas deje. Navyše, to, čo kedysi na literárnom organizme vykonávali jemu cudzorodé mocenské operácie, dnes spokojne vykonávame sami. Jednak sa vzdávame nevyhnutného čírenia živých hodnôt a prejavov a jednak sa nejeden spomedzi nás zrieka opravdivej vášne k predmetu svojho záujmu, nahrádzajúc ju vonkajškovými („postupovými“) kritériami a internetovou faktografiou. Povedané s Baginom, „[š]ťavy literatúry mu unikajú“.
Dá sa povedať, že práve táto kierkegaardovská vášeň (prejavujúca sa v etike, estetike aj duchovnej rovine) poháňala aj obidvoch „dopisovateľov“. Z ich Poste restante vystupuje ako nefalšovaná motivácia, dodatočne tvarovaná erudíciou a činorodým zápalom. Kniha však vysoký bádateľský profil obidvoch sympaticky poľudšťuje; približuje nám aj ich starosti o zdravie, rodinu s maličkými deťmi, zamestnanie i zárobok, ale aj o spoločenské uplatnenie a (seba)potvrdenie... A v stručnosti poukazuje aj na celý rad literárnych a literárnovedných výkonov a autorov, ktorí v mapovanom období pred i po Auguste 1968 vyorali dodnes rešpektovanú brázdu napriek nepriazni svojho „dejinného času“.
Stanislava Chrobáková Repar je spisovateľka, prekladateľka a literárna vedkyňa, v súčasnosti je šéfredaktorka časopisu Fraktál
