Vyhľadávanie
Tvorba malých nesmrteľností
Martin Vlado: Obnovovanie kvetu, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006
Martin Vlado. Meno a priezvisko tohto košického autora je, keď nie šibalským žmurknutím, tak aspoň ironickým prižmúrením oka, teda symetriou. Lebo obe otvorené oči sú síce symetriou optickou, ale nie hodnotovou. Hodnotovú symetriu im dáva až jedno oko prižmúrené, to, ktoré sa pýta: Skutočne vidí oko to, čo vidí? Skutočne vidia oči, to, čo vidia? Skutočne sú také otvorené aj podstate videného? Vidia, pozerajú sa, lebo aj nazerajú, teda skúmajú? To je základná otázka, jadro poetiky tohto košického básnika.
Vladove básne majú vnútornú štruktúru paradoxu, pracujú s jemnou iróniou, ktorá nikdy neprechádza do sarkazmu. Paradoxná pointa na ich konci dáva o spätného pohybu celú báseň, zrazu urobí pred nami pohyb celým „telom“, ožije. Aj vtedy, keď je to báseň o smrti. Ako napríklad táto: „Strom, v ktorého tieni sedím / má vraj viac než sto rokov // strom v ktorého tieni budem raz ležať/ som zasadil len nedávno // konča nôh / mŕtveho otca // strom / v ktorého tieni / budem raz ležať / a ktorý som zasadil nedávno / konča nôh mŕtveho otca / rastie konča nôh / mŕtveho otca rastie konča nôh / mŕtvej sestry / bude rásť / konča nôh / mŕtvej matky / bude rásť / konča mojich // mŕvych nôh.“
Zbierka Obnovovanie kvetu hovorí o tom najpodstatnejšom. Prečo žijeme, prečo píšeme, koho a prečo ľúbime, prečo sa bojíme a ako svoj strach zo života i smrti prekonávame: napríklad aj písaním a čítaním básní. Teda tvorbou malých nesmrteľností. Nepozorným okom takmer neviditeľných...
Košičan Martin Vlado sa narodil o päť rokov skôr ako jeho rodák Jozef Urban, ale prvé zbierky začal publikovať až koncom deväťdesiatych rokov, keď sa už básnická kariéra Jozefa Urbana chýlila ku koncu. Jeho poetika je protipópolom Urbanovej poetiky, nestavia na metafore – expresívnej metafore ani na expresívnom slovníku. Nie je typom básnika ako Urban, ktorý „neuznáva kvety, iba ohňostroje na stopkách“. Nesúri čas, nesúri deje, skôr by ich rád spomalil vnímaním, rozmýšľaním, reflexiou. Nepredbieha, radšej sa necháva časom a dejmi obtekať, aby mohol lepšie vnímať skutočnosť, aby nazrel pod jej povrch, do jej podstaty.
Vlado je súčasťou „košického klubu“ básnikov spolu s Tiborom Kočíkom, Radovanom Brenkusom a dnes už nebohými: Jozefom Urbanom a Karolom Pémom.
Jozef Čertík
