Obrazy z východu Ukrajiny

Kniha reportéra Tomáša Forróa Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna je jedinečnou sondou do piatich rokov trvajúceho ozbrojeného konfliktu na východe Ukrajiny, ktorý si od roku 2014 vyžiadal viac ako 13-tisíc mŕtvych.

Vojnový reportér sa v nej snaží pochopiť a opísať príčiny, priebeh a aktuálny stav konfliktu na území Donbasu, zahŕňajúcom Doneckú a Luhanskú oblasť na Ukrajine. Obyvateľov tam neustále obťažujú kontroly na blockpostoch či vojaci z frontovej línie. Na pozadí biedy týchto ľudí sa priživujú rôzni priekupníci a pašeráci. Autor strávil v tomto prostredí podľa jeho vlastných slov približne tri roky. Nebol len na ukrajinskej strane, ale dostal sa aj na územie kontrolované proruskými silami. Na Donbas cestoval cez Rusko. Počas celej svojej „púte“ oslovil približne sedemsto ľudí. Každému, vojakom aj civilom, dával rovnakú počiatočnú otázku: „Ako sa pre vás začala vojna?“

Kniha je postavená na troch kľúčových a množstve menších príbehov. Prvý je o Gruzíncovi Mamukovi. Prvého ruského vojaka zabil, keď mal štrnásť rokov počas rusko-gruzínskej vojny, v ktorej prišlo Gruzínsko o územie Abcházska. Na ukrajinský front prišiel ako 35-ročný. Forró ho opisuje ako vojaka, ktorý podľa nepriateľskej paľby a taktiky dokáže určiť, či proti nemu bojujú miestni separatisti alebo ruská armáda. Autor aj na základe Mamukovho príbehu považuje ukrajinský konflikt za pokračovanie gruzínskych vojen. Gruzínci v nich stratili aj Južné Osetsko a tí, čo odišli bojovať na Ukrajinu, nechcú dopustiť, aby sa niečo podobné stalo aj tam.

Druhým hlavným hrdinom je Čech Jura. Po kriminálnej minulosti v Prahe a na Cypre sa dostáva na Ukrajinu ako ochranca ruského sveta a hodnôt bývalého Sovietskeho zväzu. Bol k nim vedený nevlastným otcom, mafiánom Strejdom. Drsňák so zločineckým egom Jura je však zároveň milujúcim priateľom Táne. Pre jej hladný žalúdok sa snaží za každých okolností niečo ukoristiť. Nemyslí pritom na seba. Bojuje na opačnej strane frontu ako Gruzínec Mamuka.

Treťou hlavnou postavou je Ukrajinka Líza. Uteká z rodného Luhanska so svojimi štyrmi deťmi a mužom, z ktorého sa stane neschopný alkoholik. Po návrate do rodného kraja prichádza aj o svoj byt. Zmocnil sa ho jej otec, ktorý Lízu po smrti matky v stave opitosti znásilnil. Ako tá, čo odišla na ,,fašistickú Ukrajinu“, nenachádza po návrate pochopenie ani u susedov či priateľov z detstva.

Tomáš Forró čitateľa detailne zasväcuje do takzvaného hybridného typu vojny. Znamená to zmes útokov a hrozieb, štátnych aj neštátnych, decentralizovaných kriminálnych skupín, ale vzájomne združených a smerujúcich k jednotnému cieľu. Základnou charakteristikou má byť schopnosť nastaviť a koordinovať bojové aktivity tak, aby zostali pod prahom bežného rozpoznania a reakcií (s. 20). Autor popisuje taktiky boja na oboch stranách konfliktu a v dialógoch s konkrétnymi aktérmi diania poukazuje na chýbajúce informácie. Preto sa mohlo stať, že ozbrojenci namiesto do vojakov strieľali do civilov, že vlastní strieľali do vlastných...

,,Civili z toho domu hovorili, že ste na nich strieľali bielym fosforom. – Akí civili? Žiadni tam neboli. – Ako to vieš? – Kým sme začali bombardovať, tri hodiny som to miesto osobne pozoroval. Boli tam len Girkinovi vojaci. – Boli tam aj civili. A nemohli ste ich vidieť, lebo v tom čase sa ukrývali v pivnici“ (s. 293).

Keď tomuto dôstojníkovi ukrajinskej armády Tomáš Forró rozpovie príbeh o Svetlane, ktorá bývala v jednom zo zničených domov, ostáva zdrvený. Podľa Forróa sa mu v tvári zračí nefalšovaný žiaľ. ,,Prosím ťa, keď môžeš, povedz tej žene, že ma to strašne mrzí. Povedz jej, že keby som to bol vedel, nikdy by sme tam nestrieľali. Ja som utiekol z Donecka. Môj dom tam bol tiež zničený. – Skúsim. Ale nie som si istý, či to bude chcieť počuť. – Chcel by som, aby vedela, že nie sme zvieratá. Naozaj sme nevedeli“ (s. 293).

Reportér sa podrobne zaoberá prešľapmi bojujúcich na ukrajinskej strane, ale aj na strane proruských separatistov či civilov. ,,Stávalo sa, že počas rozdávania humanitárnej pomoci si od nich civili vzali jedlo a vzápätí na nich naviedli nepriateľské delostrelectvo“ (s. 43).

,,Český bojovník na separatistickej strane s prezývkou Kaukaz spomína, že keď do ich jednotky na frontovej pozícii prevelili troch nových miestnych, z erárnej lekárničky začalo miznúť morfium a antišokové dávky. Jedného dňa Kaukaz našiel jedného z nich, ako si práve vstrekuje do žily injekciu z lekárničky. – Už predtým sme tých dvoch prichytili pri krádežiach alebo fetovaní, takže veliteľ ich napokon poslal na výzvedy a bolo vybavené. – Čo to znamená? – Veliteľ mal mapu mínových polí. Tam ich poslal na výzvedy. Žiaden z nich sa nevrátil“ (s. 62).

Autor knihy svoje tézy dokladuje bohatým poznámkovým aparátom. Dvestošesťdesiatdeväť poznámok k textu tvoria vysvetlivky miestnych výrazov, odkazy na zahraničnú tlač, videá z Youtubu.

Tomáš Forró sa zamýšľa nad dôvodmi, prečo mohol byť konflikt na východe Ukrajiny dôležitý pre niektorých Rusov. Dospieva k záveru, že ich cieľom pravdepodobne nebolo pričlenenie územia Donbasu k Rusku, ale vytvorenie chaosu, čo sa im podľa neho aj podarilo.

Reportér ponúka napríklad autentické zistenia a rozhovory z miesta činu po zostrelení malajzijského lietadla nad Donbasom v roku 2014. Opisuje takisto, ako sa sám dostal do životu nebezpečnej situácie, keď ho zajala skupina kriminálnikov.

Kniha je plná nečakaných odhalení. Poskytuje pre čitateľa cenný obraz o dianí na východe Ukrajiny priamo z terénu. Množstvo príbehov, súvislostí, rozhovorov s ľuďmi diváka zasvätí do pocitov tých, ktorí prežívajú na bojovom území, do príčin strachu, paranoje, trápenia jednotlivcov, čo museli utiecť, do pocitov zúfalstva, fanatizmu, šialenstva, rezignácie na frontových líniách, do nenávisti, konfliktov na základe etnickej príslušnosti, do etnického násilia a jeho vzniku či novodobého rabovania, „znárodňovania“ majetkov. Fanúšik rôznych bojových operácií a tajomstiev ich personálnych zložení si v knihe určite príde na svoje. Čitateľovi túžiacemu po podrobnejších ekonomických súvislostiach v nej možno bude chýbať iný nadhľad a hlbší ekonomický rozmer konfliktu.

Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna je ďalším dokladom toho, ako sa zo zmanipulovanej, dezinformovanej skupiny ľudí môže stať smrteľná zbraň plná nenávisti. Za prvý takýto doklad o tomto území považujem denníky Ale Rachmanovovej. Hru vytvorenú adaptáciou jej diela uviedlo v uplynulej divadelnej sezóne 2018/2019 Slovenské národné divadlo pod názvom Ruské denníky. Je aj o tom, ako sa boľševikom s pomocou dezinformácií podarilo počas 1. svetovej vojny chopiť moci a zničiť cárske Rusko.

Fakty v knihe reportéra Forróa sú o to hrôzostrašnejšie, že sa nachádzame v 21. storočí. Stoja proti sebe Slovania, ktorí kedysi spoločne porazili v 2. svetovej vojne Hitlera. My tu dnes v strednej Európe vieme, že zarobiť a slušne žiť sa dá s troškou vzdelania aj bez toho, aby sme niekomu ubližovali alebo ho nebodaj zabili.