Recenzia
Marta Moravčíková
08.12.2014

Oceán na konci ulice - Neil Gaiman

Preklad Patrick Frank
Vydavateľstvo Slovart 2014

Oceán, jazierko alebo možno len kaluž na konci ulice. Pre sedemročného Neila predstavovala táto vodná plocha magický očistný kúpeľ. Veril, že ho s pomocou kamarátky Lettie zbaví všetkého zlého. Najmä toho, čím ho v detstve poznačili dospelí a neskôr nepochybne aj vlastná dospelosť. Neil Gaiman túžil, a ako z jeho románu Oceán na konci ulice presakuje, stále túži vrátiť svoj detský svet do obdobia pred zásahom zla do svojho života, ktorým dospelí bežne strašievajú deti. Zlo chápe ako podvody dospelých, ich nepoctivosť voči sebe samým i navzájom, ich nevšímavosť, odmietanie detského myslenia, sveta a fantázie. A čím viac začínajú deti podstatu tohto zla chápať, tým sa deti stávajú pre dospelých nepohodlnejšie. Hrozí totiž, že všetky tie zlá svojou detskou priamočiarosťou odhalia. A tak sa dospelí usilujú deti za každú cenu nejako umlčať: hrozbami, zákazmi, bitkami, zamykaním na povalu, do komory či aspoň do detskej izby. Aby deti o ich slabostiach a oveľa väčších hriechoch, ako sú tie detské, nikomu nepovedali, aby ich považovali za niečo, čo ich svojvoľne ovláda.

Zlo pokriveného spolužitia členov autorovej rodiny si malý Neil zhmotnil do podoby „zlokrásnej“ Uršule Monktonovej, ktorá si omotala okolo prsta (i tela) jeho otca. Neilovo vzdorovanie jej diktátu v nej stupňovalo úsilie paralyzovať chlapca, ktorý videl a vedel. A v ňom pritom dozrievala ďalšia fáza poznania. Ako povedal svojej kamarátke Lettie: „Dospelí sa držia vyšliapaných chodníkov. Deti skúmajú. Dospelým neprekáža, že chodia tou istou cestou hoci aj sto alebo tisíc ráz.“ Lettie ho ubezpečila, že „ani dospelí nie sú znútra celkom dospelí. Zvonka sú veľkí, nevšímaví a vždy vedia, čo robia. Znútra však vyzerajú ako vždy. Ako vtedy, keď boli v tvojom veku.“ Autor vyslovuje obavu: koľko z toho, čo si ako malý pretransformoval do zlej opatrovateľky-démona (azda preto, aby nemusel ako zlých vnímať svojich rodičov), po čase vyklíči v každom dospelom, teda aj v ňom? Uršuľa bola naozaj krásna, s oslnivým úsmevom, a preto sa zamýšľa: „Ktovie, čo by som robil, keby sa na mňa takto usmiala dnes, či by som jej namieste neodovzdal dušu, srdce či osobnosť tak ako otec.“ V tom vyjadrení je všetko. Vysvetlenie, pochopenie aj odpustenie. A celá kniha je Gaimanovým odkazom pre dospelých: deti sa o nás dozvedajú a vedia oveľa viac, ako tušíme. Nezraňujme ich predstieraním, že sme lepší, ako sme. Skúsme byť takí dobrí, ako chceme, aby boli ony.