Ochutnať z plameňa - Boris Brendza

Príjemné pramene plameňov

(Esej)

Môjho spisovateľského kolegu a kamaráta Borisa Brendzu som začal vnímať najprv ako ušatého, redaktorského eléva v dávnejšej histórii bratislavskej redakcie časopisu Dotyky, ktorá bola kedysi pomerne živým miestom stretnutí nielen mladých autorov. Z nej bolo len pár strmých schodov do Klubu slovenských spisovateľov, ktorý bol zas (aj napriek nedávnym žlčovitým rečiam mnohých mladších spisovateľov) skutočne ešte asi tak pred 15 rokmi veľmi čulým miestom plodných kultúrnych debát a stretnutí nielen spisovateľov, ale aj výtvarníkov, hercov, režisérov, spevákov, architektov, prekladateľov či diplomatov, a kde sa aj Boris stretával s ešte žijúcimi legendami slovenskej spisovateľskej obce. Tie tam ešte svorne dokázali spolu obsedieť pri štamperlíku či „koštováčiku“ vínka bez toho, aby sa buchnátovali po chrbtoch poznačených socialistickým režimom. A tak sa stalo, že mladý a prirodzene zvedavý Boris sedel a počúval nielen Vincenta Šikulu, Petra Jaroša, Petra Gregora, Lajosa Grendela, Antona Hykischa, Jozefa Mihalkoviča, Štefana Moravčíka, Vincenta Šabíka, Ladislava Ťažkého, Vierku Švenkovú, Vojtecha Kondróta, Dušana Mitanu či Michela Collonu, ale stretával sa pomerne pravidelne aj s ďalšími, názorovo i vekovo oveľa mladšími spisovateľmi či ľuďmi z kultúry, ktorých pozorne počúval, dlhé hodiny a dni sa s nimi rozprával a preberal (do istej zdravej miery) aj ich návody a náhľady na umenie či život v ňom a s ním. Takto z prvej ruky (ale aj vlastným samoštúdiom) bez zbytočných poblúdení a okľúk sa Boris dostal veľmi rýchlo a ľahko ku kvalitnej literatúre, hudbe, výtvarnému umeniu, filmu, a ako chlapík učenlivý, začal si robiť na veci vlastný názor, ktorý sa celkom prirodzene odzrkadlil aj v jeho osobitej a osobnej básnickej tvorbe.

Prečo taký dlhý úvod? No len preto, že mnohí (nielen) slovenskí básnici či prozaici stáli a stoja v priznaných či zľahka zamlčaných tvorivých vzoroch knihy Borisa Brendzu Ochutnať z plameňa (Ikar 2014, ilust. Robert Bielik). Autor sa ňou opäť pripomína po ôsmich rokoch od vydania poslednej básnickej zbierky Poď ďalej a povedz.

Brendza nebol nikdy ako básnik typom búrliváka a anarchistického rebela, ktorý so zapálenou tibetskou zástavou vtrhne na recepciu slovenskej smotánky, aby im poskákal po misách s lososovými chuťovkami a prítomným dámam chrstol do výstrihov pár pohárov ružového sektu. Nie je to zurvalec ani „obsmŕdač“, šaman ani agitátor, didaktik, exhibicionista či rozbitý romantik, čo vzlyká s rozladenou lutnou pri jazierku plnom lekien, z ktorého sa márne snažil tri hodiny vytiahnuť topiaci sa spln.

Poézia Borisa Brendzu je patrične poučená staršou slovenskou básnickou tradíciou, je v nej však veľmi cítiť príklon k surrealizmu, pretože autor hromadí často nesúvislé, ale vzájomne vnútorne zviazané obrazy, ktoré si môžete premeniť za pocity a poryvy duše a ega zmietaného pochybnosťami o sebe, o svete a našom fungovaní v klauniáde nazvanej život.

Boris nechce byť vo svojej poézii tým, ktorý priľahko prezrádza svoje motívy, nepotrebuje poukázať na to, čo ho doviedlo k napísaniu básne. Ako autor, ktorý sa už dávno naučil vážiť si slovo a jeho silu, zachováva zákon, že báseň je v prvom rade neopakovateľné a rozumom temer neuchopiteľné tajomstvo. Čarovný zázrak zrodenia, ktorý sa nemá nejako príliš analyzovať (či dovysvetľovať ako nejaký návod na používanie radiátora), ale má sa hlavne chápať citom, srdcom a nie večne oslepenými očami.

Borisova správa o stave sveta či jeho mysle sa môže zdať chvíľami až pesimistická, pochmúrna, zlovestná a zahľadená do priveľkých, priepastných hĺbok, kde nie je ani kúsok miesta pre „jurodivé juchanie“. No ale len on vie, z akého pekla ťahal dlhé dni, mesiace a roky tie slovíčka, písmenká a medzery do knižky, básne, ktoré sa snaží vyskladať s precíznosťou hodinára tak, aby mu nechýbala ani skrutka a už vôbec nie, aby mal navyše nejaké to koliesko či nepokoj. Táto poézia je uzavretá vo vlastnom svete, je stíšená, pokojná, plná obrazov nedopovedaných zámlk a tajomstiev a je odvodená od pozorovania vlastného vnútra, pravidelne rozjatrovanej predstavivosti, ktorá nemá a nesmie mať žiadne vymedzené hranice. Práve naopak, Boris vie, že ich chce ešte trochu poposúvať a rozširovať, hoci za istú hranicu sa ísť už nedá, pretože tam čaká len láskavá smrť.

Celkom konkrétnym a ľahko odčítateľným vzorom pre básnickú reč knihy je poézia Jána Ondruša. Práve tento autor je pre Borisa človekom, ktorý sa snažil celým svojím dielom a životom dostať za hranicu zakázaného zrkadla Alice v krajine zázrakov. Toho, ktorý obrúsil slovo až na samotnú dreň bolesti a poznania, a Boris mu veršami vo svojej knihe posmrtne vzdáva osobitý a tichý hold.

Mne ako básnikovi, ale aj čitateľovi sú z knihy Ochutnať z plameňa osobne najbližšie tie básne, kde cítim, že som pri ich čítaní absolútne uložený na tej istej (po)citovej vlne, kde si viem tiež predstaviť, ako sa asi autor cítil, keď ich písal, a ako k nim možno s pokorou pristupoval. Či už to je osobitý, skoro starosvetský povzdych nad smrťou priateľa, básnika Petra Gregora (Zaduli vetriská) alebo báseň o psychickej zlomenine (Po výbuchu v pravej časti hlavy), či osobný hold absintu (Tyrkysová panna), alebo jesenná impresia (Na jeseň ťa vždy niekto pozdraví). V týchto riadkoch je mi Boris ako básnik najjasnejší a, priznám sa, pociťujem podivnú túžbu podpísať sa pod tieto básničky ako ich duchovný otec. Nie som ale zasa natoľko domýšľavý, aby som nevedel, že Boris už ide ako autor hodnú chvíľu vlastnou cestou a dokáže sa v literatúre skvele orientovať a nepotrebuje barličky či pomocné podpery priateľov ani nepriateľov. No až čas ukáže, akým smerom sa vo svojej poézii pohne ďalej, keďže sa mi zdá, že svoje staršie inšpiračné zdroje už do istej miery vyčerpal, a čakal by som, že prezradí čosi možno ešte konkrétnejšie o sebe (nepochybujem a viem, že nažité má toho dosť...), čo ale môže byť už možno jeho prvou prácou prozaika. No mňa ako čitateľa ochutnávka z toho prameňa plameňa potešila a môžem priznať, že som si nepopálil ani jazyčisko ani nič iné. Skôr tento zážitok vo mne znovu zažal presvedčenie, že ešte aj dnes sa písať poézia má a oplatí.