Recenzia
01.06.2020

Oči kuričove

Pavel Hrúz: Oči kuričove

Liptovský Mikuláš, Tranoscius; Bratislava, Hevi 1996

 

„Málokto sa však chytá za brucho pri paródiách, ja zvyčajne iba ak od bolesti. A just práve paródia je zrejme mojím údelom“, trocha rozpačito a vari aj s horčinou pod jazykom sa na záložke najnovšej knihy (vydanej v dosť neočakávanej editorskej konštelácii) priznáva Pavel Hrúz. A keďže ide o autora, ktorý má za sebou serióznu autorskú minulosť a nemenej serióznu hŕbku knižiek, treba sa azda opýtať, prečo tie rozpaky, ak naozaj sú rozpakmi, a prečo tá horčina, ak je naozaj horčinou. Ergo, treba sa spýtať, čo znamená ten zvláštny spôsob písania, ktorý síce nemá epigónov, ale nepochybne je novou sémantickou polohou slovenskej prózy, ktorá na ceste za svojou autenticitou už vyskúšala kdečo.

 

Hrúzovi pravdepodobne nikdy nešlo o iné ako o realizmus. A keďže bol v svojom smerovaní nanajvýš dôsledný, dospel k superrealizmu. Nijaké sny, nijaké myšlienky, nijaké ideológie a najmä – nijaké všeobjímajúce prozaické formy, nijaké príbehy, nijaká lyrická transcendencia. Namiesto toho bezprostredný vpád do stredu reality, bezprostredná reprodukcia prehovorov charakterizujúcich vzťahy, ktoré bezprostredne neexistujú, bezprostredné zapĺňanie prozaického priestoru postavami, ktoré sa od seba odlišujú a ktoré sa na seba podobajú iba svojou bezprostrednosťou. Áno, čitateľ pri čítaní Hrúzových textov ani poriadne nevie, kde, kedy a prečo sa odohráva tá nesmierna, sebavedomo agresívna činorodosť zapĺňajúca od prvej do poslednej strany knihu, ale naisto vie, že doňho doráža čosi agresívne, silné a nespochybniteľné, čosi dôverne známe a pritom navýsosť originálne, čosi, čo však nemožno jedným šmahom uchopiť, pochopiť, vysvetliť: superrealita.

 

Veď práve o to ide. Románová, rozprávačská či lyrická realizácia prozaického textu je vždy zároveň interpretáciou. Hrúzova realizácia je predovšetkým dekompozíciou: „pekelníci“-kotolníci s jedným alebo viacerými podivnými menami (Maranč, Nejepsa, Satanáš, Kožtička a pod.) sú len tým, čím práve sú, robia len to, čo práve robia, nemajú minulosť ani budúcnosť, sú vytrhnutí zo spoločenskej, sociálnej i politickej reality, motivácie ich konania i bytia sú také krátkodyché, že bezprostredne v texte vlastne ani neexistujú, čo však neznamená, že neexistujú naozaj. Krádeže, podfuky, defraudácie, úplatky, bočné cesty, opíjanie, smilnenie, zámerné klamanie i neškodné blafovanie sú jediným viditeľným spôsobom ich prežívania. A neexistujúce teplo, ktoré má dávať ľudí dohromady. Aj v ich vzťahoch panuje rutinná agresivita, vystreľujúca najmä do útočných dialógov, zakladajúcich si na osobitom idiolekte (v ktorom aj zdrobneniny pôsobia hrozivo). V prostredí, v ktorom fungujú, nič nefunguje, nič neplatí, všetko nízke je premiešané so vznešeným a naopak, dobré skutky prekrývajú zlé žarty a zlé žarty vypália ako dobré skutky. Nikto s nikým si nie je bližší, čas v tomto bezhodnotovom, bezvládnom a bezprávnom stave stráca zmysel, milosrdné chovanie psov, mačiek či jastraba je v kotolníckej nezvieracej rezervácii len hrozivým útržkom spomienky na časy, keď ľudia boli lovcami a roľníkmi alebo ešte aj „kovoroľníkmi“. „Ja som tento svet nevymyslel,“ hovorí „majstrík“ Silný, keď mu raz tento superreálny svet, ktorý nevymyslel, absurdne padá na hlavu, hoci to možno chcel svojou freneticky nezmyselnou činorodosťou pozliepať, poskladať, vrátiť mu prípadne nevrátiteľný zmysel.

 

Takže Hrúzova paródia, „paródia na život“ je výsledkom katastrofálnej absencie ľudskej motivácie, ktorá v jeho novele našla výraz v absencii motivácie postáv a ich konania. Ich superrealistické obnaženie vyvoláva zaiste smiech, hoci kŕčovitý. Možno by však stačilo dodať im túto motiváciu (minulosť, budúcnosť, filozofiu, ideológiu, životnú stratégiu, možnosti interpretácie), a vznikla by tragédia. Lenže tragédia je špekulácia, kým Hrúzova špécia je v presnom videní detailu, v jednoznačnej  vizualite a audicite. Všetko, čo sa odohráva za touto nerozložiteľnou hraničnou hradbou, je prozaicky menej hodnotné, ba priamo navádzajúce k márnostiam. Hrúzova parodickosť je jednoducho víziou sveta, ktorému začíname dokonale nerozumieť, hoci ho tak veľmi milujeme.

Alexander Halvoník

 Môj tip – Pavel Hrúz: Oči kuričove. In: Knižná revue, roč. VI, 20. 11. 1996, č. 23, s. 1.