Vyhľadávanie
Bratislava, Prokat 2010
Málokto by uveril, že jeden z najplodnejších, agilných a výrazných básnikov súčasnosti debutoval len(!) pred siedmimi rokmi. Áno, papierovo je to básnik 21. storočia, no jeho autorská DNA sa reťazila v predchádzajúcom storočí a naviazala na seba silné zložky našej literárnej tradície od Smreka cez Kostru, Válka i Rúfusa, Feldeka a Peteraja až po Heviera a J. Urbana. Táto väzba však nie je ani otrocká, ani podlízavá a zištná, čím ďalej, tým viac sa mi zdá, že je ondrejičkovskejšia. Erik Ondrejička pre mňa práve v tejto knižke prvý raz dokázal uvedené ingrediencie dávkovať v stopových množstvách a pritom im dať vyznieť, no natoľko, aby neprerazili samého alchymistu a aby bolo evidentné, že práve takéto pomery boli zámerné. V jeho textoch predovšetkým a v prvom rade cítiť vnútorné naplnenie z písania. Básnickým subjektom nie je nik iný ako básnik, čo nie je skrat. Táto personálna intencia je podstatným významom veršov, ktoré nám tak sprostredkúvajú cez všetky ostatné významy blízkosť k stavu človeka ponoreného v turbulentnom toku tvorivej energie. Tým si autenticky uvedomujeme autorské prežívanie, ale aj zapisovanie prežívaného i dopisovanie imagináciou. Čítaním sa synchronizujeme s autorom, čo je zaujímavé gesto, keďže literárna móda skôr zvádza k opaku: autori sú veľakrát z básní vymetení ako Tatry v 2004, zanechajúc v nich len vlastné i nevlastné torzá... Významové pozadie žije radosťou z tvorenia, ale aj jazykovou hravosťou a chuťou domýšľať inšpiratívne impulzy do jasného výpovedného tvaru. S dôrazom na to „jasného“, pretože báseň tu má váhu, hlavu a pätu, atmosféru, filozofickú pocitovosť, emotívnosť a psychologický sujet, nie je ako tie syntetické masturbácie našich mladých intelektuálov. Ondrejička má maximálny zmysel pre zvukovú rovinu básne, aj s tým dodatkom, že ju dokáže zväčša hladko sémanticky zladiť so štýlom i témami – základnou autorskou špecifikáciou je elegancia vyjadrenia. Keď som čítal Oči a rýmy, neveril som miestami vlastným očiam, aké rýmy dokázal tento človek vydolovať z našej materčiny. No musím aj uznať, že občas sa nechal zviesť múzou hovorenia až príliš a trilok veršov akosi nedosýtil dostatočne nosnými motívmi; a takisto musím uznať, že tradičnosť v básnení nemôže dôsledne zvládnuť problémový pôdorys človeka pre dnešok...
Každopádne, do oboch častí knihy s podtitulom Nočné piesne kamenného mesta o nočnom meste, fantázii, žene, smútku a melanchólii, o večných pochybnostiach a dočasnej existenciálnej irónii som sa začítal, ba dokonca do tej prvej časti sa dá vďaka priloženému CD aj započúvať (hudba: Miloš Železňák): básne recituje autor spolu so Zuzanou Šebestovou. Kniha je v pravom slova zmysle udalosťou, čo podčiarkujú aj Uchnárove ilustrácie, zaiste i preto patrí do zoznamu Najkrajších kníh Slovenska 2010. Interpretačný prienik do nej ponúka doslov Márie Bátorovej.
