K Stephenovi Kingovi sedí to otrepané klišé „spisovateľ, ktorého netreba zvlášť predstavovať“. Autor vyše päťdesiatky megaúspešných kníh, nekorunovaný kráľ hororovej literatúry, majster napätia a strachu, jeden z najpredávanejších prozaikov posledných desaťročí. Stephen King je jednoducho fenomén, grafoman a o svojej tvorbe, prístupe k príbehom a inšpirácii píše podrobne v knihe O písaní (Všetko, čo viem o svojom remesle). Ak by ste od tejto knihy čakali metodologickú príručku s bohatým terminologickým slovníkom, budete asi sklamaní.
O písaní nie je typickou literárnou rukoväťou – našťastie. Ide o skvele namiešaný osviežujúci drink, ktorého súčasťou je autobiografia autora, jeho humor a úprimnosť a, samozrejme, výlet do sveta tvorivého procesu. Treba povedať, že King sa nehrá na osvieteného, ani mentorského hrdinu. Priznáva, že ani samotní autori netušia, odkiaľ prichádza inšpirácia a že pravdepodobne treba nápad chytiť rovno za pačesy a pritiahnuť do svojho počítača, bloku alebo písacieho stroja. Ani on sa nikdy nevyžíval v odbornosťou naplnených publikáciách pripomínajúcich svojím jazykom a štýlom viac skriptá ako vecnú a autentickú výpoveď o tom, ako vzniká dielo. Kingova „príručka“ je však plná skvelých rád, ktoré ocenia nielen tí, ktorí radi a s odhodlaním píšu. Jednu z najlepších rád mu, vraj, dal istý John Gould, ktorý vydával miestny týždenník a Stephena prijal na miesto športového reportéra. Vtedy ešte mladému a neskúsenému nadšencovi písaného slova príliš nevoňal záber, ktorému by sa mal venovať. Gould mu jeho prvú športovú reportáž funkčne skrátil (v knihe je text publikovaný) a vyňal z neho najmä zbytočné klišé, farbisté prívlastky a skrátil súvetia. „V posledných dvoch ročníkoch na Lisbonskej strednej som absolvoval dosť hodín anglickej literatúry a na vysokej som sa venoval kompozícii, beletrii aj poézii. Ale John Gould ma naučil viac, než som si odniesol odtiaľ, a podarilo sa mu to za desať minút,“ píše King.
Redigovaniu sú v knihe venované dlhé pasáže a kapitoly. Spolu so svojimi vlastnými autorskými príspevkami pridáva americký autor aj texty iných spisovateľov, aby čitateľovi dosvedčil a nenásilne ho presvedčil, že „sekať“ sa oplatí, trpný rod je nestabilnou barličkou a že autentickosť sofistikovanosťou neobalamutíte. „Snaha zbytočne šperkovať slovnú zásobu a hľadať dlhé slová, lebo za tie krátke sa tak trocha hanbíte, patrí k veľkým hriechom píšuceho človeka... Radšej sa hneď zaprisahajte, že nikdy nepoužijete slovné spojenie „finančná kompenzácia“, keď budete chcieť vyjadriť ‘úplatok’.“ Kingova kniha je okrem iného aj pútavou autobiografiou, v ktorej sa spovedá zo svojej deštruktívnej závislosti od alkoholu, rozpráva o detstve a mladosti, v ktorej bojoval s vnútornou frustráciou, nasledoval sen písať, hovorí o množstve negatívnych kritík a odmietnutí, aj o zoznámení sa so svojou ženou, ktorá sa mu stala celoživotným priateľom, súpútnikom a prvým čitateľom. Detstvo mal poznačené chudobou, nie vždy ideálnymi vzťahmi v rodine, Durhamom, v ktorom žil a obrazy mestečka mu celoživotne vystupovali aj ako kulisy prostredia v jeho hororoch. Keď začal King začiatkom 70. rokov písať svoj preslávený a dnes už kultový horor Carrie, práca na knihe sa mu zasekla a text nakoniec zahodil do koša. Jeho manželka však papiere našla a Stephena presvedčila, aby pokračoval ďalej. Aj to je jeden z príkladov nevyspytateľného úspechu literatúry a zároveň ponaučenie, že niekedy to netreba vzdať ani s postavami, ktoré sa priečia samotnému autorovi.
„Nechcel som napísať knihu, hoci aj takúto krátku, po ktorej by som si pripadal ako literárny táraj alebo mystický magor. Takých kníh – a takých autorov – je na trhu aj bezo mňa habadej. Amy však mala pravdu: nikto sa nás nepýta na jazyk. Pýtajú sa naň takých ako DeLillo, Updike a Styron, ale autorov takzvanej populárnej prózy nikdy. Napriek tomu aj nám proletárom leží na srdci literárny jazyk a vášnivo nás zaujíma remeslo rozprávania príbehov na papieri.“ Kniha O písaní je komplexnou, populárne podanou a nesmierne cennou publikáciou práve z hľadiska vôdzky k tvorivému textu a autor skutočne neostáva nič dlžný podtitulu „všetko, čo viem o svojom remesle“.
Diana Mašlejová
