Vyhľadávanie
V posledných rokoch sú v slovenskej literatúre vo väčšej miere prítomné historické romány, ktoré vychádzajú zo štúdia historických faktov (P. Rankov – Matky, S. Lavrík – Nedeľné šachy s Tisom, D. Fulmeková – Konvália). Otvárajú nový generačný pohľad na vojnové udalosti. Jednou z autoriek, ktorá sa venuje už desať rokov oral history, je Veronika Homolová Tóthová. V roku 2016 vydala na základe rozprávania Violy Stern Fisherovej čitateľsky úspešný román Mengeleho dievča. Jej najnovšia kniha Mama milovala Gabčíka reaguje na historické udalosti súvisiace s krvavou heydrichiádou .
V minulom roku uplynulo 75 rokov od atentátu na Reinharda Heydricha, nacistického funkcionára a zastupujúceho ríšskeho protektora protektorátu Čiech a Moravy, ale aj krutých perzekučných popráv ľudí, ktorí rôznorodým spôsobom pomáhali československým výsadkárom Jozefovi Gabčíkovi a Jánovi Kubišovi. Podnetom na napísanie knihy bolo stretnutie so 79-ročnou Alenou Voštovou, dcérou Anny Malinovej, ktorá spolu s ďalšími obvinenými bola popravená za napomáhanie pri operácii Antropoid.
Mama milovala Gabčíka má románový charakter, aj keď žánrovo nejde o klasický román. Hlavnú dejovú líniu autorka buduje ako vymyslený príbeh lásky medzi Annou a Jozefom Gabčíkom, ktorý sprevádzajú výkladové pasáže opierajúce sa o historické fakty. Z tohto pohľadu sa nedá hovoriť o ľúbostnom príbehu na pozadí historických súvislostí. Autorka sa snaží presvedčiť čitateľa, že Anna Malinová je hlavná postava, úplne to však nevychádza, pretože jej výrazne sekunduje postava Jozefa Gabčíka. Oboch protagonistov sledujeme v príbehu od detstva, ale najpodstatnejšia časť je zameraná na obdobie, v ktorom sa Anna a Jozef zoznámili – čo sa zhoduje s prípravou a priebehom atentátu. Anna je vykreslená pomerne jednoducho, naivne a poddajne, z toho dôvodu je jej výrazná aktivita, oduševnenosť a oddanosť Čechoslovenky ťažšie uveriteľná. Gabčík v porovnaní s ňou vyznieva charakterovo presvedčivejšie. S organizáciou atentátu vstupujú do deja viaceré angažované postavy, ktoré ilegálne a v súčinnosti napomáhajú operácii bez toho, aby tušili, čo sa chystá. Verili len v spoločnú vec – vzoprieť sa Heydrichovej politike cukru a biča a postaviť sa za Československo.
V. Tóthová Homolová sa autorsky neskrýva a jednotlivým postavám vyjadruje svoje sympatie, resp. antipatie. Autenticky zachytáva boj siedmich atentátnikov v krypte pravoslávneho Chrámu Cyrila a Metoda, pričom pracuje s dobovými faktami, ktoré dokladá archívnymi fotografiami a dokumentmi. Sugestívne vykresľuje nacistickú reakciu na atentát, vypočúvanie, zatýkanie a popravy, ako aj vypálenie obce Lidice. Operuje s výraznou emocionalitou, najmä v scénach s nemeckými pohlavármi a pri zobrazovaní nacistických zverstiev. Pre senzitívneho čitateľa môže byť čítanie týchto pasáží emočne náročné. Mohlo by sa zdať, že dochádza k stieraniu krehkej hranice umeleckej emocionality, hodnovernosti a emocionálneho gýča. V knihe môžeme natrafiť aj na drobné nezrovnalosti (Anna sa učí v škole slovenčinu, pritom chodí do školy v Stříbrných Horách) či vynechanie niektorých rovnocenných historických faktov (spolu s obcou Lidice bola vypálená aj osada Ležáky). Autorka sa len veľmi okrajovo dotýka osudu dcéry Anny Malinovej, čo vyplýva pravdepodobne z faktu, že samotná Alena má len jedinú spomienku na svoju matku a dlho netušila, kto ňou je. Kniha ako taká nie je koncipovaná ako veľkolepý príbeh lásky (samotná hrdinka sa miestami ako hlavná postava stráca), ale ako spopularizovaný príbeh činu a odvahy ľudí – Čechoslovákov, ktorí sa postavili sa za svoju vlasť a proti samotnému zlu vo všetkých jeho podobách.
Jana Kičura Sokolová
