Preklad Aňa Ostrihoňová
Inaque.sk 2016
V prvej polovici tohto
roku vyšiel v sloven-
skom preklade román
u nás neznámej americ-
kej prozaičky Jenny Offi ll.
Na obale knihy aj na in-
ternete sa dozvieme, že
je to už jej druhý román.
Okrem prvotiny Posledné
veci vydala aj knihy pre
deti a redigovala zbierky
esejí. Pôsobí ako profe-
sorka tvorivého písania
na niekoľkých univerzitách v New Yorku.
Hodnotené dielo je veľmi originálne a po-
merne náročné na pozornosť čitateľa, podľa
viacerých príznakov výstižne zodpovedá poe-
tike postmodernizmu. Štruktúra rozprávania
sa delí na dve časti. V jednej je rozprávačkou
spisovateľka, neskôr manželka a matka, ktorá
sa chce stať „umeleckým žralokom“, teda napísať
výnimočné literárne dielo. V druhej sa z roz-
právača v prvej osobe stáva objekt, rozprávač
v tretej osobe o nej hovorí ako o Manželke, ktorá
ak naveky nepochovala, tak minimálne odložila
do ústrania svoje umelecké – literárne ambície.
Autorka využíva fragmentárny až telegrafi cký
štýl zobrazovania reality, kde si čitateľ musí
všetko domýšľať, nachádzať súvislosti, spájať
si dve a dve a ešte o čosi viac. Avšak pri tejto
práci čitateľ akoby ostáva osamotený, alebo, lep-
šie povedané, nie je si istý, či si veci domyslel
správne. Takže autorka netrpí častým neduhom
prezradenia pointy, či nebodaj aj správnej in-
terpretácie diela, ako pri mnohých sladkých
príbehoch o láske alebo lacných trhákoch. Ale
aj primálo informácií poskytnutých čitateľovi
môže byť niekedy na škodu.
Medzi prvou a poslednou stranou románu (alebo
skôr novely) tejto prozaičky sa odohráva príbeh
manželskej dvojice, ktorý sa podobá na mnohé iné:
najprv zamilovanosť, súlad a porozumenie, potom
narodenie dieťaťa, ktoré sa takmer nedá utíšiť, vy-
učovanie študentov, prvé nepríjemnosti ako invázia
ploštíc, neskôr manželova nevera, a napokon psy-
chické problémy hraničiace s rozpadom osobnosti.
Na prvý pohľad nič nové. Ale len na prvý.
Keď sa do knihy zahĺbime, ohromí nás inten-
zívnosť momentálneho zážitku, silné básnické
prežívanie aktuálnej chvíle, poetické „katalógy“
vecí okolo nás v štýle Whitmanovej Básne o sebe,
napríklad: „Tri dcérine otázky: / Prečo je v mori
soľ? / Umrieš skôr ako ja? / Koľko psov mal George
Washington?“ (s. 50). Avšak to je len jeden aspekt
tohto diela. Na druhej strane je román niečo ako
koláž či montáž, typický častými citátmi, spájaním
rôznych nesúrodých a aj protikladných vecí, čo
nájdeme v majstrovskej básni T. S. Eliota Pustatina
(ktorého, mimochodom, tiež cituje): básnikov Keat-
sa, Yeatsa, príručku o správaní manželiek z roku
1897, Ka u a mnohých iných.
Americká literárna kritika na tomto diele vyzdvi-
huje autorkinu ľahkosť podania a vysoký stupeň
irónie. Ten je okrem iného markantný aj v tom, že
protagonistka diela, od ktorej sa očakáva vydanie
druhej knihy, sa zaviaže napísať knihu za niekoho
iného, čiže byť akýmsi „utajeným autorom“ („ghost
writer“). Ibaže objednaná kniha je len ďalším me-
galomanským projektom grafomana, ktorý sa „len
o chlp“ nestal kozmonautom, a preto sa snaží riešiť
si svoje komplexy napísaním diela o vesmírnom
programe. Avšak jeho obmedzenosť a prízemnosť
už od začiatku znemožňujú akúkoľvek možnosť
spolupráce. Ale aj to autorke umožňuje vsunúť do
svojej knihy ďalšie čriepky zaujímavých faktov, keď
nič iné, tak príbeh o veľkej láske tvorcu kozmického
programu Carla Sagana a stážistky. Obaja opustili
svojich dovtedajších partnerov a začali žiť spolu.
I keď Saganova nová láska, spisovateľka, sa o tom
vo svojich spomienkach na tieto udalosti vôbec ne-
zmienila. Ale i to je užitočná lekcia: človek vytesní
to, čo mu nie je príjemné.
Dielo Jenny Offi ll je veľmi ambiciózne svojou
úprimnosťou a otvorenosťou a je sympatické aj
tým, že sa nevyhýba i takým napohľad prízemným
témam ako napadnutie bytu plošticami. Avšak
napriek všetkým silným stránkam román trpí
veľkým formalizmom. Čitateľ sa nedokáže do prí-
behu spisovateľky dostatočne citovo zaangažovať
a berie všetko ako nejaký fantastický formálny
experiment. Navyše prechod medzi rozprávačkou
v prvej osobe a rozprávaním o „Manželke“ je síce
vyznačený stranou s opakovaným posolstvom
„bojím sa“ (s. 63), úplne v štýle mramorovej a čier-
nej strany v románe L. Sterna Tristram Shandy,
avšak podľa mňa nie je dostatočne psychologicky
motivovaný.
O dielach v ére postmodernizmu sa tvrdí, že ne-
vytvárajú „veľké príbehy“ alebo „naratívy“ („grand
narratives“), pretože autori sú skeptickí voči možnos-
ti ich umeleckej oprávnenosti. Otázkou ostáva, či je
to vďaka fi lozofi cko-literárnemu zameraniu autorov,
alebo kvôli nemohúcnosti ich vytvárania. V kaž-
dom prípade, smrť autora či románu, ohlasovaná
už v 60. rokoch minulého storočia, sa nekoná, ale
spisovateľov, ktorí nechcú opakovať ustálené schémy
a chcú sa vyhnúť vyjazdeným koľajniciam, je ako
šafranu. Preto vďaka za každú dobrú knihu, ktorá
otvára nové obzory, aj keby mala isté nedostatky.
Silnou stránkou diela je jej citlivý a poeticky silný
preklad do slovenčiny, ktorého autorkou je Aňa
Ostrihoňová. Okrem toho, že je presný a esteticky
účinný, zároveň zachováva autentickosť originálu
napríklad aj v tom, že sa nevyhýba expresívnym
slovám, tzv. nadávkam, ako napríklad „…ten chlap
je čistý k…“ (s. 28). Niektorí citliví ľudia to u nás
síce nevidia radi, ale zasa, keď niekomu spadne
tehla na nohu, neviem, či povie len „do prčic“. Ale
to je zase námet na dlhšiu diskusiu, ktorú možno
riešiť niekde inde. I keď, ako sa hovorí, aj majster
tesár sa niekedy utne. Na jednom mieste rozprávač
hovorí o manželke, že sa nepodceňuje: „Ona je len
náboženská“, v origináli zrejme „religious“ (s. 92).
Prekladateľka mohla povedať, že je „nábožensky
založená“, alebo jednoduchšie by stačilo: „nábožná“.
Avšak aj takéto malicherné chyby sa stanú, keď
majú prednosť termíny pred kvalitou vyhotovenia.
Okrem toho musím konštatovať aj to, že dielo
vyšlo vo vysoko kvalitnom estetickom prevedení:
v tvrdej väzbe a s abstraktným obalom, ktorý na-
značuje postmodernú neurčitosť obsahu románu.
V obmedzenom priestore tejto recenzie asi
nedokážem dostatočne široko vyjadriť bohatosť
a rozmanitosť diela a nemôžem tvrdiť, že sa bude
páčiť každému, hlavne nie tým čitateľom, ktorí
túžia po jasne vyhranených textoch s „dickensov-
sky“ dojímavým príbehom, avšak môžem im sľúbiť
prinajlepšom dobrú zábavu. Na záver mi neostáva
iné, len popriať čitateľom príjemné čítanie: držte
si klobúky, vážení, ide sa z kopca.
