Vyhľadávanie
Čitateľský návrat k poviedkam A. P. Čechova po približne piatich desaťročiach som v istom zmysle vnímala ako návrat do doby svojej ranej mladosti, ako opätovné stretnutie so známymi postavami, ktoré sa mi vtedy vpisovali do pamäti a pretrvali v nej až dodnes. Niečo zo spomienok na dejové línie či postavy vyprchalo, zmatnelo alebo celkom zaniklo, no čo ostalo ako pevná pamäťová stopa, je pocitové naladenie, ktoré sa ma zmocňovalo pri prvých čechovovských lektúrach: svojrázne, jedinečné, neopakovateľné...
Tak trochu s obavami som siahla po novom vydaní zbierky poviedok Za súmraku, pretože každý návrat obsahuje potenciálne sklamanie. Pri zbierke, ktorú zostavil ešte ani nie tridsaťročný autor pokladaný vtedy skôr za spisovateľa ľahšieho, úsmevného žánru, sa však môjho očakávania nedotkol najmenší tieň rozčarovania, ba zapamätané pocitové naladenie získalo ešte viac na sile.
Smutné i úsmevné
Dve-tri poviedky tejto zbierky majú vskutku bližšie k humorne ladeným prózam (čo sa však nevylučuje s prítomnosťou vážnejších momentov), no z väčšiny z nich dýcha smútok prameniaci z hlbokého precítenia tragických rozmerov ľudskej existencie (čo zase neznamená neprítomnosť humorného pohľadu). Smútok a úsmev sú v čechovovskej poetike neoddeliteľne spojené, rôzna je len miera ich intenzity a zastúpenia v jednotlivých textoch, aj v súvislosti s prózami tohto autora možno hovoriť o smiechu či skôr o úsmeve cez slzy, no rovnako opodstatnené je hovoriť o smútku, ktorý je presvetlený zmyslom pre úsmevnosť.
Častou témou je u Čechova bdelé snenie, túžba človeka presiahnuť vlastnú biednu realitu. Hneď v úvodnej poviedke autor majstrovsky zobrazí silu a zároveň krehkosť takéhoto snenia: tulák, dezertér z nútených prác, túto schopnosť napriek všetkému ešte má, jeho strážcovia už nie, preto mu ju vo svojej malosti a zloprajnosti berú. V niektorých poviedkach je v centre pozornosti stret detského, ilúziami naplneného sveta – s triezvym, a často necitlivým svetom dospelých (poviedka Udalosť); v iných stret poetického videnia sveta – so svetom hrubozrnnej každodennej reality (Na veľkú noc); ešte v ďalších je to stret sveta biednych, živoriacich, no duchovne a morálne čistých – so svetom dobre situovaných, blahobytne živených ľudí, priveľmi sústredených na seba, na svoje kariéry, neraz i rojčiacich o pozitívnych činoch, ktorými by pomohli tým druhým, no neschopných uskutočniť predsavzatia, premôcť ochabnutosť, sebeckosť (Zlý sen).
Diagnóza ruského človeka
Podobná ochabnutosť bráni niektorým protagonistom vstupovať do hlbších partnerských vzťahov, tak Ivan Alexejevič Ognev z poviedky Vieročka túto neschopnosť pripisuje na vrub nemohúcnosti svojej duše, neschopnosti vnímať hlbokú krásu, čo spája s nelichotivým priznaním o predčasnej (najmä duchovnej, citovej) starobe. Nedostatok odvahy bráni naplniť náhly záblesk túžby po zblížení s náhodnou známou aj protagonistovi z poviedky Na ceste. Ústami tohto protagonistu nechá Čechov zaznieť priveľmi prísnu diagnózu ruského človeka, ktorému dala príroda „neobyčajnú schopnosť veriť, skúmavý rozum a dar mysliteľstva“, no všetko to stroskotáva „na ľahostajnosti, lenivosti a rojčivej ľahkomyseľnosti.“
Andrej Belyj sa o Čechovovi vyjadril, že „zostáva realistom a zároveň roztvára záhyby života“, pričom záhybmi Belyj rozumie „otvor do Večnosti“. Ja osobne si nie som istá v otázke „otvorov do Večnosti“, no vyjadrenie o roztváraní záhybov života pokladám za mimoriadne výstižné. Čechov má schopnosť nazrieť do priehlbín, stajených zákutí, nariasených vrstiev ľudskej duše tak, ako to nedokáže najzložitejšia vedecká aparatúra, najprepracovanejší systém kategórií. A darí sa mu to aj celkom krátkou poviedkou, tak, ako sa mu darí naskicovať pár vetami sugestívnu prírodnú scenériu či atmosféru prostredia, v ktorom rozvíja deje príbehov. Zbierka Za súmraku v citlivom preklade Ivany Kupkovej presvedčí o spisovateľovom majstrovstve, ktoré ani rokmi nestráca na pôsobivosti.
Etela Farkašová
