Vyhľadávanie
Útla kniha Odpovede (KK Bagala 2013) Milana Hamadu v sebe ukrýva bohatú úrodu sentencií s akýmsi až múdroslovným nádychom. Zväzok obsahuje rozhovory, ktoré literárny vedec a kritik poskytol v porevolučných rokoch 1990 – 2011. Mnohé z nich zaujmú odvahou pomenovať veci v slovenskej literatúre a kultúre priamo. Hoci bol Hamada po vstupe „bratských vojsk“ na dve desaťročia publikačne umlčaný, zostáva vo svojich komentároch vždy objektívny. Svojou priamočiarosťou glosuje mnohé podnetné otázky nielen ostatných desaťročí slovenskej kultúry, ale čistým okom nazerá aj na výsostne aktuálne procesy v nej. Medzi odpoveďami zarezonujú napríklad tie, ktoré sa vzťahujú na životné postoje a tvorbu Milana Rúfusa, Miroslava Válka a Vojtecha Mihálika. V súvislosti s nimi Hamada začína uvažovať nad tým, čiod seba možno oddeliť človeka, občana (politika) a básnika. Spomienka na Rúfusa, Hamadovho priateľa z detstva, ktorý mu raz naznačil, že ak chce znova publikovať, musí zmeniť odmietavý postoj k roku 1968, nebráni Hamadovi uznať Rúfusove básnické kvality: „Rúfus bol rovnako socialistický básnik ako iní v tom čase, písal tiež protiimperialistickú poéziu. Jeho poézia však bola univerzálna.“ O tvorbe Vojtecha Mihálika, ktorý sa v minulom režime významne politicky angažoval, zasa uznanlivo píše: „To bol rovnako veľký, ak nie väčší talent ako Rúfus. Jeho Plebejská košeľa vôbec nezaostáva za Rúfusovým debutom a vyšla sedem rokov pred ním, ale Mihálik sa na rozdiel od Rúfusa stal komunistickým básnikom.“ Hamada oceňuje aj poéziu dlhoročného ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky Miroslava Válka, s ktorým viedol dodnes známy spor o nihilistickom charaktere jeho básní. A predsa, o všetkých troch autoroch Hamada napokon vraví: „Ja sa ich nezastávam, ale keď raz boli veľkí básnici, tak boli. Čo teraz?“ Neostáva nám iné, len začítať sa opakovane do rozhovorov s Milanom Hamadom, aby sme pochopili, čím všetkým sa k nám prihovára a o čom všetkom vypovedá. Azda si potom dokážeme odpovedať aj na ním nastolenú otázku.
