Vyhľadávanie
Ján Lenčo: Odyseus, bronz a krv
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009
Hrdinské eposy Ilias a Odysea, ktorých autorstvo sa pripisuje Homérovi, patria medzi najstaršie starogrécke literárne pamiatky. Ide o rozsiahle dielo opisujúce boj Grékov a Trójanov (Ilias) a desaťročné putovanie kráľa Odysea do svojej vlasti v Itake (Odyseus). A práve touto tematikou sa inšpiroval i slovenský prozaik Ján Lenčo, ktorý v roku 1982 vydal historický román Odyseus, bronz a krv a dopĺňa tak rad svojich historických próz o hrdinoch staroveku – Egypťanka Nitokris (1972), Hviezdne okamihy (1974), Čarodejník z Atén (1978), Zlaté rúno (1979), Kleopatrin milenec (1980) či román Žena medzi kráľmi (1985). Až dnes, v 21. storočí, vychádza nové vydanie románu Odyseus, bronz a krv, ktoré umožňuje i súčasnému mladému čitateľovi dozvedieť sa o príbehoch gréckych hrdinov z netradičného uhla pohľadu.
Hneď v úvode sa autor čitateľovi priznáva, čo spôsobilo, že sa rozhodol spracovať veľmi rozsiahlu, no zároveň notoricky známu tému trójskej vojny: „Predsa však neviem jedno – to najdôležitejšie. Neviem, či je v nich pravda. Mučím sa tou neistotou“ (s. 7). Teda číra zvedavosť ho prinútila štylizovať sa do roly pútnika, ktorý sa vydáva na fiktívnu cestu za hrdinami trójskeho príbehu. Spoločne navštívi 25 najvýznamnejších hrdinov trójskej vojny a vyrozpráva tak 25 známych, no predsa len, podľa autora, pravdivejších príbehov ako ich podal Homér. Kapitoly nesú mená týchto hrdinov. Kniha je rámcovaná príbehom lásky kráľa Menelaa a krásnej Heleny, kvôli ktorej sa rozpútala desaťročná vojna. Cieľom autora je predstaviť čitateľovi ľudské typy Menelaa, Odysea či Achilla. V jednotlivých rozprávaniach sa nesústreďuje na zdĺhavé opisy vojny, ani na fakty známe už z Homérových eposov. Naopak, svoju pozornosť sústreďuje na vnútorný svet hrdinov, ich pocity a túžby. Predstavuje ich ako obyčajných ľudí, ktorých spája okrem krvilačnej vojny i jeden spoločný motív – motív lásky k žene/mužovi. Menelaos, mocný spartský kráľ, sa vo svojom príbehu predstaví ako milujúci, no žiarlivý manžel, zbožňujúci svoju krásnu manželku Helenu do takej miery, že neváha vypiť nápoj zabudnutia, aby sa nemusel trápiť predstavami o tom, či mu Helena bola alebo nebola neverná s nenávideným trójskym princom Paridom. Legendárny Achilles uprednostní krátky, no slávny život pred pokojným životom v kruhu svojej manželky a rodiny. Preto stráca obe svoje milované ženy (Ifigéniu a Brízediu) a dokonca i svojho najlepšieho priateľa Patrokla a zomiera priskoro Paridovým šípom.
V Lenčových príbehoch predstavuje autor ženské hrdinky ako múdre a prefíkané. Navonok síce pôsobia ako slabšie polovičky svojich manželov, no vo vnútri sú to silné osobnosti a dokonale poznajú svojich slávnych partnerov. Dokazujú to ich vnútorné monológy, vidno, že vedia aj to, o čom si ich manželia myslia, že nevedia. Odyseova manželka Penelopa, ktorá verne čakala na svojho Odysea dlhých dvadsať rokov, vedela, že manžel je jej neverný s čarodejnicou Kirké, no trpezlivo mu to tolerovala, pretože „takí sú muži. Muži žiadajú od žien vďačnosť a sami si robia zásluhy za to, čo u žien pokladajú za povinnosť a samozrejmosť“ (s. 214).
Posledné rozprávanie je o krásnej Helene. Už v úvode románu Lenčo zdôrazňuje, že práve jej príbeh predstavuje pointu celej knihy a skutočne je to tak. Jej rozprávanie dopĺňa skladačku celého príbehu trójskej vojny a práve krásna a obdivovaná Helena najvýstižnejšie charakterizuje mužov (nielen) tohto príbehu: „Lebo každý muž má jedinú skutočnú lásku – a to seba samého“ (s. 510).
Už Štefan Krčméry vo svojej zbierke biografických próz Zimná legenda (1957) sa pokúsil prerozprávať príbehy zo slovenských dejín zo svojho uhla pohľadu, no jeho príbehom chýbalo to, čo je pre čitateľa hádam najdôležitejšie – pútavosť. Lenčo ju, naopak, nadmieru využil. A po pridaní štipky exotiky vznikla kniha, ktorá zaujala nielen čitateľskú verejnosť minulého storočia, ale určite zaujme i tú súčasnú.
Jana Kopčová
