Recenzia
Dominika Petríková
15.04.2020

Oheň, oheň a krv, krv!

Lady Sansa má nezávislý Sever, Kráľov prístav nezískala ani jedna tyranka a nastal pokoj. Čo nám teda po seriáli Hra o tróny môže priniesť najnovšia kniha G. R. R. Martina o rode Tar­garyenovcov? Ešte niečo zapletie? Rozdúcha? Zhodí nás zo stoličiek stereotypov a prvoplá­nových očakávaní?

Na prvý pohľad má Oheň a krv dve nevý­hody (veľké ako dávno vyliahnutí draci), a to: už rozuzlené definitívne ukončenie príbehov Siedmich kráľovstiev v seriálovej verzii pia­tich vydaných kníh Piesne ľadu a ohňa a formu zošívania udalostí z rôznych zdrojov do jed­ného pre potreby kroniky. Už asi nie je možné izolovať Oheň a krv, Dejiny targaryenovských vládcov Západnej zeme (Zväzok I.) od seriálu Hra o tróny.

Takže prečo ísť dozadu? Prečo čítať 562 strán o rode, ktorého koniec nám už je úplne známy? Pretože nám poskytnú novú emóciu pri pohľade na javy, udalosti a osoby, s ktorými sme sa už dostatočne zžili; zosadia nás z trónu domnienky, že už všetko vieme, všetko sme pochopili a, samozrejme, preto, lebo George Martin nám dokáže aj z enume­rácie kráľov a kráľovien a zo striedania sto­viek mien vypáliť do kože pútavé rozprávanie. Najmä sa trošku inak pozrieme na city, vášeň, bolesť kráľovnej Daenaerys, keďže spoznáme (zatiaľ časť) jej predkov. Čo sa týka rozprávač­ského štýlu, Martin vytlačil z kronikárskeho písania všetky jeho prednosti.

Rozprávač ako prepisovateľ kroniky nemusí objasniť všetko. A to George Martin robí feno­menálne. Nechá nás v neoverených faktoch, v napínavých nejasnostiach ohľadne niekto­rých úmrtí, rozhovorov, sprisahaní, vzťahov. Ukázal, že aj kronika inšpiruje čitateľa k vlast­nej predstavivosti a prinútil ho myslieť si, že sám rozprávač hľadá pravdu zároveň s ním. Áno. Akoby sa George Martin celú históriu, celé to dianie práve dozvedal z kníh, zázna­mov, kroník, denníkov, zápiskov spolu s nami a my akoby sme boli spolutvorcami pokusu o tú najpravdivejšiu verziu targaryenovských dejín, hoci má Martin celý čas (každú hodinu – sovy i vlka) text pod kontrolou.

Kronika taktiež od prepisovateľa vyžaduje prísnu objektívnosť a uveriteľnosť zapísané­ho. Autor neskĺzne k citovým preferenciám k tej či onej postave, čo z Ohňa a krvi robí ne­romantizujúcu a akceptovateľnú hru lásky a nenávisti. S prívlastkami dobrý a láskavý či dobrá a láskavá v spojení s panovníkom/ panovníčkou pracuje s neutralitou – drží sa výlučne dôveryhodných zdrojov, ktoré mali i možnosť dlhší čas slúžiť u konkrétneho pa­novníka/panovníčky. Uveriteľnosť je tu zastú­pená rozprávačovým prístupom k prehnane romantickým gestám či situáciám, ktoré síce krásne znejú na papieri, ale logicky, organicky nezapadajú do daného prostredia.

Rozprávač ich zapíše, ale dodáva, prečo nemôžu byť prav­divé – buď je to nespoľahlivý alebo citovo zau­jatý zdroj. No ako čitatelia získavame aj takúto nepravdivú informáciu a už v nás ostáva, aj keď je vyvrátená. A vďaka tomuto postupu nás prenasleduje myšlienka, či sa to všetko naozaj nestalo. (Kým v Tolkienovom Silmarillione – prehistórii Stredozeme – od začiatku vieme, že sme „niekde inde“, Tolkien nás nezavádza nejasným pomerom pravdivosti a výmyslu, neodhaľuje proces zapisovania, Martin si pred našimi očami vyberá medzi zdrojmi, narúša plynulosť jednej epizódy pre ujasnenie ďalšej, odtajní pravosť a nepravosť pretextu. A tak sledujeme všetky zapísané udalosti, všetky domnienky s neuveriteľnou pozornosťou.)

Táto Martinova fantasy kronika je vlastne príšerne ľudská. Vieme, že autor zreálňuje fantasy svet, umožňuje nám sledovať prero­dy charakterov a nenadŕžanie žiadnej hlav­nej postave. Lenže práve forma kroniky mu to umožnila v plnej kráse. Kronikár si predsa nemôže dovoliť uveriť hocijakému zdroju, s kto­rým pracuje. Všetky prílišné romance nasliní reálnosťou. Nejde o kochanie sa v tvorení naj­rôznejších netvorov, neobyčajných javov, čo najfantastickejších prvkov (v zmysle fantasy). Ide o ľudí z mäsa a krvi, o široké spektrum pováh, chuť či nechuť k životu podloženú vlast­nou (požehnanou či trpkou) minulosťou.

I keď je to kronika, dokážeme si živo pred­staviť postavy a to, čo ich motivuje. Najmä krátke charakteristiky rôznorodých targa­ryenovských detí sú úžasne trefné a podma­nivé. Toľko šťavy, plnosti, spletitosti aj v len dvojriadkových osudoch niektorých členov vlády či ich priateľov/nepriateľov sme už dlho v literatúre nezažili. A taktiež navzdory faktu, že ide o kroniku zahltenú menami, menovca­mi, bitkami, vzburami, Martin využíva veľmi funkčné metódy sprehľadňovania textu.

Pripomína na správnom mieste. Vždy zo­pakuje závažný, dôležitý ujasňujúci fakt (pri­pomenul, koľko mali v danom období panov­níci rokov, aby sme lepšie porozumeli, ako sa posunul čas; pri menej výrazných postavách spomenul ich prezývku alebo v prístavku zno­vu uviedol, o čo sa v príbehu zaslúžili). Akoby počúval svojho čitateľa, viedol s ním dialóg zoči voči a rozumel, kedy už treba zopakovať fakty a kedy ešte nie.

Opätovne zapisuje to, čo sme sa už dozvedeli, ale zase z inej perspektívy, s iným akcentom.

Smrť ako pútavé zhrnutie života. „Morský had sa dožil deväť a sedemdesiat rokov, slú­žil štyrom kráľom a jednej kráľovnej, plavil sa na kraj sveta, vyniesol velaryonovský rod do nebývalých výšin bohatstva a moci, oženil sa s princeznou, ktorá sa mohla stať kráľov­nou, splodil s ňou dračích jazdcov, vystaval mestá aj flotily, dokázal svoju odvahu v čase vojny a múdrosť v období mieru. V celej ríši mu nebolo rovného a jeho smrť zanechala ob­rovskú dieru v potrhanom plátne Siedmich kráľovstiev.“

George Martin nám neľútostne vnútil pocit, že toto sú pravé dejiny, naše dejiny, a že len v Citadele Starého mesta sa zachovala pravda.