Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu - Stanislava Repar

Stanislava Repar: Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu, Bratislava, Kalligram 2007

  Názov knihy na prvé prečítanie znie priam tajomne a lákavo. Až keď našinec zistí, že ona feministicky bezrodá Stanislava Repar je bývalá S. Chrobáková, a teda nejde len o prípadný preklad zo slovinčiny, ale o výber z jej „zamyslenín“, vie, na čom môže byť. Stanislavu Repar, ktorá od roku 2001 žije v Slovinsku, postretlo pre človeka píšuceho o literatúre dnes zriedkavé šťastie: v exkluzívnej edícii jej vydali takpovediac súborné dielo. Kniha je možno až trochu obscénne samoobslužne ladená aj vybavená, takže čitateľ sa toho nečakane veľa dozvie nielen o súkromí poetky, prozaičky, esejistky, literárnej kritičky a vedkyne a prekladateľky a redaktorky a editorky atď., ale aj o jej bádateľských zámeroch i o tom, ako je s dosiahnutými výsledkami spokojná (dokonca aj s takto „prirodzenou“ fotografiou). Vstupovanie do takéhoto samoreklamného ovzdušia je pre recenzenta ošemetná „výhoda“, pretože ak nechce byť trápnym autorkiným echom, odpadá mu aj funkcia sprostredkovateľa základných informácií. Ale predsa len aspoň pár slov o tom, čo prípadného záujemcu o poéziu a jej vnímanie čaká a – možno aj – minie...

  Táto objemná kniha je fakticky dvojknihou. Jej východiskom boli doktorandská dizertácia Situácia básne (1994) o niektorých básnikoch debutujúcich v 80. rokoch uplynulého storočia a výstupy z grantového projektu Semiotika mlčania (2000 – 2002), ktorého stržňom bolo rozkrývanie dôvodov a svojbytnosti feministického diskurzu, obzvlášť vo veršovanej podobe. Pôvodne časopisecky publikované časti oboch východiskových prác ďalej dopracúvala (pozri obsiahlu Autorskú a edičnú poznámku). A tak pred tri zreparované kapitoly z doktorandskej dizertácie (Videnie vedenia a megarozbory básní E. Grocha a K. Chmela) predsunula glosy k niektorým aspektom jazyka, literatúry a jej vnímania v postmodernizujúcej sa situácii a zároveň ich poprekladala neskoršími „esejogami“ nad tvorbou I. Krasku, J. Mihalkoviča, J. Ondruša, Š. Strážaya a I. Štrpku. Teoretickú Semiotiku mlčania zas doplnila analyticko- pragmatickými aplikáciami na poéziu S. Markovič, M. Haugovej, E. Vouk, M. Kušar a M. Vidmar. Napospol ide o teoreticky a interpretačne fundované doslovy k vydaniam, iba „zamyslenina“ nad chiazmom tela a jazyka v poézii M. Haugovej je kapitolou z autorkinej monografie Mila Haugová (Alfa) (2002). Do oboch častí zaradila navyše aj po jednej štúdii o próze (do prvej o Náprstku D. Dušeka, do druhej o fenoméne nehotovosti v próze Ballu).

  Tento časopis nie je vhodným fórom na analytické zhodnotenie teoretických ašpirácií a prínosov autorky. Obe teoretické kapitoly prezrádzajú, že slovenská literárna veda má znova bádateľku, ktorá si trúfa pokračovať na teoretickej úrovni N. Krausovej. Ak doktorandská kapitola Videnie vedenia je pri glosovaní teoretických ponúk najmä J. Lotmana, F. Mika, U. Eca a I. Nebeskej (korigovaných aj názormi M. Bachtina, Z. Mathausera, M. Hamadu, O. Čepana a i.) ešte – najmä vzhľadom na úzku znalosť ich diela – dosť konfrontačne predvádzavá a zameraná na svoj pragmatický záujem (interpretácia poézie), kapitola Semiotika mlčania je dostatočne komplexnou aj problémovo hlbokou expozíciou fenoménu, akú v mne dostupných feministických (skôr „teroretických“ ako teoretických) výtržkoch nepoznám. Niet pochýb o tom, že amatérski či profesionálne neinformovaní čitatelia si v jej glosovaní cudzích teoretických objavov môžu nájsť hodne neznámych a podnetných informácií. Profesionál však radšej siahne po pôvodných prameňoch, iste kompletnejších aj iných...

  Problematickejšie sa ukazuje byť uplatňovanie teoretických poznatkov v interpretačnej praxi. Už pri obhajobe dizertácie V. Mikula s jemu vlastnou priamočiarosťou upozornil na istú teoretickú apriórnosť či limitnosť kandidátkiných interpretácií formuláciou, že ak by použila inú východiskovú literatúru, interpretácie by boli iné. Mne sa v nich skôr nevidí očividný nadbytok teoretizovania, ktorý vyúsťuje do efektu nadinterpretáciechybného čítania. (Čosi prezrádza už aj kvantitatívny nepomer, napríklad, medzi 9 veršami a 38 stranami výkladu v „zamyslenine“ o básničke E. Grocha...) Ako čitateľovi Grochovej minimalisticky priehľadnej ekologickej básničky mi nie je jasné, prečo ma po (márnom) učenecky „nadumnom“ rozkrytí jej hĺbkovej semiózy (ktorej súčasťou je údajne aj zamlčaný Boh?) vykladačka ešte núti čítať aj o tom, čo v tom čase u nás vyšlo o mýte a čo si usilovne naštudovala (s. 74 až 100), ak sa už k rozkrývaniu zmyslu básne nevracia? Práve takéto preddavky a prídavky samoreklamne exhibičného teoretizovania v týchto textoch mi vnucujú predstavy – s prepáčením – strnulých „zamyslenín“ (príbuzných vyvrelinám a zrazeninám) a na seba pútavých póz „esejogy“ na koberčekoch básnických textov. Zo seminárnej praxe viem, že pri čítaní takýchto textov robí najväčší problém práve rozpoznanie a dohodnotenie onoho opačného – ekologického – výpovedného garde básnika (vzhľadom k vnucujúcej sa punkovej priamočiarosti „protestsongov“), jemná hra metonymických indexov a najmä adresovanie (prenesenie!) apelu na ničiteľa okľukou cez obeť (čo pravdaže ovládali už napr. speváci balád...). Práve vďaka tejto „tichej“ – ale an/esteticky inštalovanej! – reči vnímame Grochovu Prosbu cestou po zelenom znamení aj ako úpenlivo vzlykavú výzvu zanechať drancovanie prírody a vydať sa – možno už v poslednej možnej chvíli – ekologickou cestou po zelenom znamení nádeje. Podobne sa pýtam, prečo autorka pasuje K. Chmela za predchodcu postmoderny v našej poézii (s. 142), keď potom postmodernu znehodnocuje (aj falzifikuje) z pozície novomodernistického konceptu O. Paza? Sujetom Chmelovej básne Ovocnejší strom predsa nie je nijaké vytyčovanie „cesty do postmodernej kozmogónie“, ale naopak zobrazenie postkatastroficky performačného zmŕtvychvstania po vypadnutí z „neba ideológií“, ktoré stojí na palimpsestovom prepisovaní motívu rajského stromu poznania a Válkových básní o nedeli (o čom sa mlčí, ako aj o básnikovej ešte nezvlečenej koži postsymbolistického hermetizmu...). Obávam sa, že naznačená ohurujúca te(o)ror(et)izujúca mimopráca skôr odradí posledných čitateľov, ktorých poézia ešte má, ako jej získa nových...

  Sympatickejšie mi vyznievajú neskoršie kratšie interpretačné eseje, v ktorých očividne smeruje od skrývania sa za autority až k otvorenému priznaniu sa k „môjmu čítaniu“ v prípisoch k výkladom poézie J. Ondruša – so všetkými z toho vyplývajúcimi prednosťami aj rizikami. Priblíženia poézie J. Mihalkoviča, I. Štrpku, M. Haugovej aj slovinských feministických poetiek sú nielen informačne objavné, ale aj primerane podané. No aj medzi nimi sa nájdu také, v ktorých sa citlivé vnímanie textového gesta autora zastavuje na jeho samonosnosti a nedovidí na jeho motiváciu existenciálnou úzkosťou z nástojčivosti doby (Š. Strážay) či z polemického zápalu, ktorý získava až falzet nadmernosti takpovediac „preventívnej sebaobrany“ (Balla).

  Napriek naznačeným nezrovnalostiam (jednou z najvážnejších je rozpor medzi horlením za mýticky hlbokú a nadracionálne komplexnú básnickú reflexiu ľudskej skutočnosti a úsilím o nadmernú sofistikovanosť vlastnej výpovede) sa knihu vyplatí čítať. Nachádza sa v nej dostatok bystrých poetologických a teoretických postrehov a kritických postojov (obhajoba ontologickej platnosti básnického jazyka, polemika s postmodernou povrchovosťou a eklekticizmom atď.), ktoré majú aj svoju kultúrotvornú váhu. Pravdaže, pre kritika historika nášho literárnovedného samorastníčenia má aj cenu dokumentu o autorkinom (aj generačnom) posune v hľadaní archimedovských bodov potrebných k obsiahnutiu súčasných nebývalo rozrôznených svetov teórie a poézie, ba aj k pohnutiu ním. A to nie je málo!

  P.S.

  Tak sa mi vidí, že metafora „ohniska“ už nezodpovedá postmodernej situácii reči. Vyvoláva totiž predstavu „o/vyhradeného“ ohňa (či skôr len jeho miesta) udržiavaného v podstate stále rovnakými metafyzicko-ontologickými (aj tvarovo) „polenami“. Ale postmoderná literatúra je, ako som to už pred desaťročím analyticky zdemonštroval, pokusom písať „na rube jazyka ako systému“ či „nevhodnou rečou v akcii“. Preto sa mi vidí byť výstižnejšou metafora „požiaru“, ktorý opustil svoje pôvodné miesto vzniku – ba priam zničil už aj svoje metafyzické „ohnisko“ – a akoby trval len vo vášnivých diskurzoch – v množiacich sa a len sčasti známych rečiach – práve na svojom horizonte rozširovanom a trhanom neustálym vynáraním sa faktov a súvislostí nového a neznámeho... Napokon to potvrdzuje aj diskurz feminizmu: jeho centrom je likvidácia „ohniska“ (ontologického jadra) mužského diskurzu, ale jeho „plamene“ fakticky vidíme len na roztrúsenom fronte ich stretov. No ani tam nespaľujú všetko na popol, pretože zatiaľ najčastejšie vyhasínajú už pri mechanickom (ironickom) vyvrátení jednotlivých mužských rečových gest naruby...

Viliam Marčok