Vyhľadávanie
Dvakrát o evolúcii
Josef Šmajs: Ohrozená kultúra
Banská Bystrica, PRO 2006
Preklad Eva Kohutiarová
Mačacie oko sa na nás „díva“ zo vzdialenosti 3000 svetelných rokov. Je to planetárna hmlovina okolo umierajúcej hviezdy – zhruba o 5 miliárd rokov čaká podobný scenár aj Slnko. Pred kolapsom odhodí svoje vrchné vrstvy, ktoré zmetú planetárnu sústavu, ako ju poznáme v dnešnej podobe, a tým zmetú do neznáma jednu vesmírnu epizódu spolu s neveľkou planétou Zem. Táto opticky nádherná hmlovina sa nedostala na obálku knihy českého profesora, ekofilozofa Josefa Šmajsa, náhodou, má zrejme evokovať ambivalenciu krásy a skazy, zrodu a zániku. Lebo podobné slová a v podobných vzťahoch, aj keď v inom znení, zaznievajú v desiatich filozofických esejach o globálnej ekologickej hrozbe. Šmajs z nej „v dnešnom ekologickom bode obratu“ (s. 39) robí tému tém, a oprávnene! Dosahy deštruktívnych zmien na planetárny prírodný systém, ktoré preukázateľne zapríčinil človek s veľkým Č, sú už pozorovateľné v bežnom meradle, teda aj nám, mnohým človekom s malým č. Jednoducho povedané: problém ekologickej katastrofy sa už netýka akože tých druhých, čo prídu po nás...
Úspešná kniha po vydaniach v Čechách vychádza aj v slovenčine s doslovom Emila Višňovského, s básňami Milana Rúfusa a s farebnými reprodukciami vzácnych obrázkov mikro- a makrosveta. Jej mysliteľská presvedčivosť, analytickosť výkladu spolu s tvorivými, podnetnými riešeniami sa v takejto konštelácii zintenzívňuje a pre filozofiu i ekológiu znamená skutočnú edičnú udalosť. Presne v intenciách oboch vied sa pohybuje aj základný pojem autorovej koncepcie filozofie prežitia: evolučná ontológia. Šmajsovo rozprávanie o konflikte kultúry a biosféry ako o podstate globálnej ekologickej krízy je zároveň výraznou reflexiou samotnej filozofie. Spomenutým pojmom chce totiž preteoretizovanú filozofiu priviesť k „praktickej účelovosti“ (s. 36). Ekológiu zas nevyužíva na apokalyptické strašenie v číslach a štatistikách, ale s biológiu slúži ako primeraná a rozumná platforma pri argumentácii. Vyplýva z toho, že vo filozofii preberá po starovekom údive, stredovekej pokore, novovekej pochybnosti hlavnú rolu zodpovednosť a vina. Dôvod sa nachádza v princípoch samotnej kultúry (v širokom zmysle) – kultúra je prejavom invazívnej adaptácie, rečou autora: živočíšneho druhu Homo sapiens na Zemi, a to protiprírodnými spôsobmi a prostriedkami. Oba tvorivé systémy (kultúra a biosféra) sa expanziou prvého dostávajú do smrteľnej konkurencie (technika, mestá atď.). Tu asi prichádza najväčšie prekvapenie, ktoré ako v dobrej detektívke bolo stále na očiach, lebo z oboch systémov, stojí to v názve, je ohrozená kultúra, a nie biosféra. Čakali by sme opak, no každým ničením prírody, ničíme predovšetkým seba. Umelý ontický systém – kultúra, v tomto uvažovaní subsystém prirodzeného systému prírody, však svojimi protiprírodnými aktivitami nemá šancu proti systému budovanému s geniálnou funkčnosťou a v nepredstaviteľných časových škálach. Celé riešenie je potom veľmi jednoduché, no pre nás konečné: dokonalejší systém má predsa prostriedky, aby sa zbavil nedokonalejšieho a navyše na sebe závislého systému; nuž, to sa už nejaké to desaťročie deje, v predpovedi počasia to napríklad volajú globálne otepľovanie...
Filozof Josef Šmajs chce zmieriť kultúru s prírodou vytvorením biofilnej kultúry, ktorá bude vedome prírode ustupovať so zreteľom na rovnováhu života. Mení subjektovo-objektovú optiku, čím z prírody, objektu uspokojenia našich potrieb, robí subjekt, živú bytosť: Gaiu. Praktickú úlohu v zmierovaní má zohrať politika presadzujúca regionálne diferencie oproti globalizácii. Kniha však ponúka ďalšie a ďalšie myšlienky a tézy – autor ich koncentroval v záverečnej časti Nájomná zmluva so Zemou. V podobných kontextoch zvyknú figurovať aj podporné idey prevzaté z náboženstiev, Šmajs ich ale do vlastného diskurzu nevkomponoval. Krajšie by vyzeralo, keby som teraz napísal, nech knižka vyvolá širokú polemiku. Poučený „výsledkami“ mnohých polemík, ich všemožnými uzávermi a stanoviskami, by som si ako človek s malým č radšej želal ticho. Ako jedna súčasť ohrozenej kultúry viem, že načúvať prírode sa dá najkrajšie bez slov...
Radoslav Matejov
