Recenzia
Katarína Zitová
17.06.2013

Ohrozený druh - Mária Ferenčuhová

Znepokojivá poézia

Hoci v jazykových príručkách by sme adjektíva neistýohrozený našli označené ako synonymá, v poézii Márie Ferenčuhovej môžeme medzi nimi cítiť určitý významový posun. Princíp neistoty, ktorý v predošlej básnickej zbierke denotoval akýsi nepokoj, neurčitosť, prerástol v aktuálnej knihe až do pocitu existenčného ohrozenia ľudského druhu. Štyri časti zbierky Ohrozený druh (Ars Poetica 2012) spolu navzájom korešpondujú, spájajú ich motívy cestovania a pozorovania, ktoré poskytujú ženskému lyrickému subjektu príležitosť na sebareflexiu či reflexiu okolitého sveta. Motiváciou na začatie cesty je pre ňu vedomie vlastnej stagnácie, pripútanosti k jednému miestu, ale aj nefungujúca komunikácia v partnerskom vzťahu. Jej cieľom však nie je útek, ale naopak, návrat k sebe samej.

Pri opisoch pozorovaného sveta v sebe poetka nezaprie filmovú teoretičku – jej lyrický subjekt sa okolo seba díva akoby okom kamery, resp. hľadáčikom fotoaparátu, ktorý si vyberá konkrétne momentky a získava tak od skutočnosti istý odstup. Priestorový aspekt cesty sa spája s časovým, videné atribúty sveta odrážajú zároveň plynutie doby, ktoré sa v rovine vecí prejavuje pozvoľnou deštrukciou („zvetraný betón“, „a koľajnice skorodujú, / podvaly sa lámu ako odvápnené zuby“) a v rovine vzťahov postupným ľudským odcudzením: „dvere sú otvorené, / tváre nie“. V druhej časti knihy nazvanej Historky posúva autorka oba aspekty ešte ďalej: odcudzenie pociťuje žena v jej textoch už i voči sebe samej a zanikanie tematizuje aj cez obrazy telesného rozkladu („Ako strunu si z hrdla ťaháš hlasivku. / Rozpáraš líca, spod vlasov vyberieš / lebečný strop“).

Tretiu časť Fotografie tvoria opisy záhuby krajiny, ale aj človeka, precízne zamerané i na najjemnejšie detaily, ktoré spoločne vytvárajú nový obsah. Túto svoju poetickú metódu odhaľuje Ferenčuhová už skôr v básni Atrakcie: „motívy utopené v slovách / vydané napospas montáži, / rýchlemu sledu akcií, / jeden obraz sa spojí s druhým, / a celkom nový význam sa vyzráža“. Zavŕšenie obrazu skazy predstavuje posledná časť Ohrozený druh, koncipovaná ako sled momentiek zo sveta po apokalyptickej katastrofe. Zlyhanie človeka spôsobila paradoxne strata kontaktu so zemou, „vytrhnutie sa z koreňov“, ktoré stálo na začiatku putovania. A zatiaľ čo autorka verí v obnovu zničenej prírody, v prípade ľudského druhu má oprávnené pochybnosti… I napriek závažnosti témy, prelomovej v súčasnej slovenskej poézii, sa Ferenčuhová dôsledne vyhýba patetizovaniu, práve naopak, záznamovitosť jej básní a zdanlivá osobná nezainteresovanosť lyrického subjektu znepokojujú práve svojou strohou racionalitou.