Recenzia
Veronika Rácová
15.05.2014

Okná do polí – Ján Púček

F. R. & G. 2013

Po debute Kameň v kameni (2012) vydal prozaik Ján Púček druhú knihu zostavenú z poviedok, čŕt a snov Okná do polí. Otvára ju citátom Williama Saroyana o nevyhnutnosti naučiť sa znovu pozerať a vidieť,nevnímať veci ani bežné javy ako samozrejmosť. To veľmi výstižne charakterizuje autorovo písanie sústredené na detail: bežne nepovšimnutné drobnosti zvýznamňuje a dáva do svojich krátkych prozaických textov.

Púček je i vo svojej druhej knihe harmonizátorom, aj v nej je zväčša všetko v ustálenosti, nemennosti, svet, ktorý vytvára, je miestom hodným obdivu, očarenia, zvyčajne ho nič nenarúša. Rovnako nemenne pôsobia aj postavy, sú zmierené s akýmkoľvek údelom, nebúria sa, prosto, prijímajú svoj život taký, aký k nim prišiel. I v tejto knihe sú však harmónia a ustálenosť dopriate najmä dedinskému svetu detstva a minulosti. Jej rozprávača, ktorý je zainteresovaný, empatický, niekedy nahliadajúci cez optiku dieťaťa, naivného altruistu, inokedy zasa odosobnene, akoby okom kamery (najmä v druhej časti Pravouhlá sivá), miestami rozladí, že tento súlad sa postupne vytráca, že v súčasnom svete už nie je oná dávna harmónia, resp. jeho predstava o nej, ďalej možná. Textovo sa to prejavuje niekoľkými mravokárnymi, pateticky vyznievajúcimi tvrdeniami: „V kinách zrazu prestali hrať Dabača a na strieborných plátnach sa už dlhší čas dookola lámal a potápal iba srdcervúci Titanic.“ Púčekov rozprávač je niekedy tiež priveľmi explicitný, dopovie, čo by mohlo zostať nevyslovené, prípadne apeluje... Tým, že postavy nevstupujú do konfliktu so svetom ani so sebou, v textoch je minimum dialógov, cez ktoré by sa mohli predviesť, ukázať, sú v podstate odkázané na rozprávača a na jeho skice. Navyše, situácie, ktoré autor rozohráva, nie sú nijako kontrastované (občas ich oživí situačnou komikou), chýba im akékoľvek napätie. Púčekove texty pôsobia trochu monotónne a stereotypne. Nemožno však povedať, že by neboli zaujímavé a čítavé: tým, že pôsobia až idylicky, sú jednoducho milým čitateľským pohladením.

V súlade s uvedenou modalitou je aj autorov jazyk a spôsob, ako s ním pracuje – využíva množstvo lyrizačných prostriedkov. Jeho texty sú plné prirovnaní, metafor: „Orechy v okamihu spršia do trávy a znie to, akoby konča dediny zastavil bubeník a spustil krátke sólo.“ Púček používa tiež množstvo zdrobnenín, ktoré fixujú to lyrické, zároveň však v texte podporujú sentiment. Aj v tejto knihe sa napája na literárne zdroje, ktoré už boli pomenované pri jeho debute. Súhrnne možno povedať, že Púček si svojou druhou knihou udržal štandard, ktorý nastavil už v debute, no nijako ho neprekročil.