Oko - Balla - Niečo sa vynára: Spomienka

Niečo sa vynára: Spomienka

Levice, KK Bagala a literarnyklub.sk 2012

Spomínať sa dá v reštauračnom vozni pri rozhovore či u holiča v polospánku. Vtedy skutočnosť voľne prechádza do sna i  opačne, predstavy striedajú halucinácie, prítomnosť sa prelína so spomienkami. Tak možno vysloviť všeličo a autor to aj využíva. Fantazijné, surrealistické, naturalistické, zhyperbolizované dovoľuje priamu kritiku, uštipačný humor, neetickú otvorenosť i neslušnosť, iróniu, no miestami až na úkor humanity. Vnímame zvláštne, nečakané asociácie, absurdné situácie, personifikáciu, ktorá často vyvoláva aj osobitý typ drsného humoru a komickosť v zaujímavých súvislostiach. To, čo je smutné, autor odpatetizúva, vtipnosť a zúfalosť sa nachádza v jednej rovine, nastupuje ťažká psychológia postáv a vzťahov medzi nimi. Poznačený, trpiaci človek je ubíjaný blížnymi, čo je stvárňované s dávkou krutosti, niekde priamo alebo až vykonštruovane pre možnosť vysloviť posolstvo. Človek u Ballu je vždy v nejakom ohrození, vo vyhrotenej situácii, z  ktorej sa nemôže dostať. Vypäté životné postavenie ako v  existencializme obnažuje ľudské zlo, ktoré je v neustálom boji s dobrom v  človeku i  v  spoločnosti. Autor rozohráva obrazy podvedomia viacerých postáv súčasne, ich myšlienky a  názory sa čiastočne dotýkajú i  prekrývajú. Ako vníma svet človek s neodvratnou diagnózou a hypochonder, ako sa vyrovnáva so spomienkami na dom, domov, mŕtvych, aký má vzťah k  sebe, k  iným, k  svetu? Ballov človek je v podstate chorý zo zlého života, zlých názorov a vzťahov; v súčasnom svete je akoby len virtuálny, ak je prirodzený, vymyká sa z  obludnej množiny prázdnych hodnôt. Autor nám predstavuje zraneného, slabého, bojazlivého, hanblivého, úzkostného, podozrievajúceho a  zakomplexovaného súčasného človeka, ktorého charakterizuje cez detaily jeho činnosti. Do spomienok, snov, rozhovorov a predstáv zakomponoval fakticitu, jej vnímanie a účinok na psychiku, myslenie a konanie vo sfére súčasnej politiky. Príbehy jeho protagonistov majú zástupný charakter, ide o  analógiu so spoločnosťou, jej premenami a zvláštnosťami, ktoré zaujmú aj ohúria. Na komunite postáv troch poviedok knihy s primeraným napätím a dobrým štýlom prezentuje obraz spoločnosti cez iróniu, sarkazmus, hyperbolu, ale aj priamo. Tomu adekvátne prispôsobuje aj súčasnú lexiku administratívy, politiky a  zákonodarstva, no používa i  subštandardný slovník. Balla v  prózach variuje spôsoby rozprávania i  typy rozprávačov, rýchlo sa striedajú postavy a prekrývajú časy (v okamihu preletia roky), nečakané sú prechody z motívu do motívu, ale autor sa v tom nestráca, postupne všetko uzatvára a je to dobré, živé. Balla prostredníctvom postáv akoby odkrýval svoje kompozičné postupy a spôsob tvorby. Prečo Oko? „Mať tretie oko nad uchom je čudné. Ešte čudnejšie je, že ním nič nevidím. Práve to tre­ba vidieť tretím okom. Že nič nie je.“ Texty knihy sú naplnené všetkým, čo k  zaujímavej a  typicky ballovskej próze patrí.