Recenzia
Jana Túry Kopčová
21.11.2008

Okultizmus a iné prózy – Pavel Hrúz – Knižný portrét Pavla Hrúza

Knižný portrét Pavla Hrúza

Knižný portrét Pavla Hrúza

Pavel Hrúz: Okultizmus a iné prózy, Bratislava, Kalligram 2007

  V rámci edície Knižnica slovenskej literatúry pripravil kritik a historik Vladimír Barborík titul venovaný prozaickej tvorbe Pavla Hrúza. Tohto spisovateľa odborne reflektoval v monografii z roku 2000.

  Pavel Hrúz, považovaný za jedného z najlepších slovenských prozaikov 20. storočia, sa narodil 14. júna 1941 v Banskej Bystrici. Na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave získal titul elektrotechnický inžinier. Jeho literárna kariéra sa začína v roku 1966, kedy vychádza debut Dokumenty o výhľadoch (cena Ivana Kraska) a na dlhú dobu končí „kultovou“ knihou Okultizmus (1968). Koncom 60. rokov sa stáva redaktorom dvojtýždenníka Matičné čítanie a tvorí pod dozorom šéfredaktora Ivana Kadlečíka a jeho zástupcu Tomáša Winklera. Práve Matičné čítanie sa stalo olejom priliatym do ohňa vtedajšieho režimu. Od roku 1970 sa spolu s Ivanom Kadlečíkom, či Dominikom Tatarkom ocitá v pozícii disidentov, s čím súvisí zákaz publikovania, vylúčenie zo strany a problémy spojené s nájdením si vhodného zamestnania. Knihy Párenie samotárov (1970), Pereat (1976), Oči kuričove (1978) vychádzajú až po 22 ročnej autorovej knižnej odmlke v 90. rokoch.

  Ústrednými textami v súbore Okultizmus a iné prózy sú poviedkové cykly Okultizmus a Pereat. Práve Okultizmus predstavuje Hrúza ako autora inovatívneho, vzdelaného, ktorý rád využíva slang, či slovné hračky. Obsahuje 14 poviedok nazvaných seansami s úvodnými citátmi z knihy profesora teológie Alexandra Spesza: Okultizmus a zázrak. Počet poviedok symbolizuje 14 výjavov Kristovej krížovej cesty, ktorá je paralelou života hlavného hrdinu. Autor identifikoval svoju prózu ako „jednotnú novelu, príbeh pre jediného herca, mapu jedného dospievania“. Ja-rozprávanie dotvára atmosféru autentickosti a chronologicky prevedie čitateľa životom v škole spojeným s pamätným februárom 1948 (Slávnosti) až po vojenskú službu (Pacienti Johannesa doktora). Posledná poviedka s názvom Via crucis (krížova cesta) prostredníctvom zápiskov vyrozpráva príbeh starca putujúceho s dreveným brvnom priviazaným k telu. Za fiktívnou „via crucis“ sa pravdepodobne ukrýva i životný príbeh Pavla Hrúza.

  Súčasťou knihy sú časopisecky vydané prózy, recenzie, úvahy, útržky z rozhovorov i názory kritikov. Záver knihy dopĺňa okrem doslovu Vladimíra Barboríka a obrazovej prílohy i stať Komentáre a vysvetlivky, ktorá je vzhľadom na nespočetné množstvo Hrúzových archaizmov, slangov, dobových skratiek, či vlastných neologizmov nevyhnutná. Autor svoju záľubu v novotvaroch odôvodnil takto: „V polovici 60. rokov bolo treba vymyslieť slang. Celá jedna generácia písala umelou rečou, akou sa nikde nehovorilo. Urazilo ma, že v Čechách vymyslená válenda sa u nás objavila ako váľanda. Nezmierim sa s bezduchým preberaním, a tak si vymýšľam slová“.

18. augusta 2008 stratila slovenská literatúra tohto výnimočného slovenského prozaika. Akousi malou útechou je skutočnosť, že autor sa dožil prvej knihy mapujúcej jeho tvorbu od polovice 60. rokov po súčasnosť.

Jana Kopčová