Vyhľadávanie
Stále nezbadaná výnimočnosť...
Pavel Hrúz: Okultizmus
Levice, Koloman K. Bagala (L. C. A. Publishers Group) 2005
Kniha poviedok Okultizmus nám v štrnástich okultných seansách predstavuje svet prvých detských strachov a príhod z obdobia, keď je ešte všetko možné, tajomné a neznáme, z prostredia, ktoré na nás dýchne tušením minulosti, nejasnými a vyretušovanými spomienkami kolektívneho vedomia, z času, keď bolo všetko inak a po starom. Hrúz, bravúrny štylista a rozprávač, majstrovsky stvárňuje prelínanie školáckych hrôz, zabudnutia, snov a nádejí v detskej psychike. Hrúzove texty sa vyznačujú archaickou syntaxou a lexikou, čo im však neuberá na sile a pôsobivosti. Sugestívny obrazný základ kompozícií však sotva nájde odozvu u najmladšej generácie, keďže tá nemá naň čím nadviazať. Podobné témy nie sú v slovenskej literatúre obdobne spracované a, žiaľ, ani inak reflektované.
Spomedzi Hrúzových poviedok sa najviac vyníma text Pasák, ktorý bol zaradený do reprezentatívnej antológie mladej slovenskej prózy Krutosť z roku 1966. Hrúzova poviedka sa v nej nestratila ani v prítomnosti takých autorov, akými sú Dušan Kužeľ, Rudo Sloboda, Vincent Šikula, Jana Sucháňová alebo Jana Šrámková.
Hrúz sa nikdy nebál opísať inú ako oficiálnu realitu, písať inak ako schematicky, a práve preto je v slovenskej literatúre po roku 1970 takmer neviditeľný. Čo je smutné, situácia sa nezmenila ani po roku 1989, keď novej recepcii jeho textov už skutočne nič nebránilo. Alebo predsa?
V podobe, v akej sa dnes jeho texty nachádzajú, sú pravdepodobne odsúdené na recepčnú smrť; (ako aj archaické prózy československými disidentmi ktovieprečo oslavovaného Dominika Tatarku). V budúcnosti však renesancia záujmu o tohto autora nie je vylúčená, skôr očakávaná a žiaduca. K. K. Bagalovi patrí uznanie za službu, ktorú vydaním Hrúzovej zbierky poviedok z roku 1968 slovenskej kultúre spravil, pri reedícií textov si však mohol dať viac námahy a opatriť ich poznámkovým aparátom (kto dnes vie, čo je to trojpáska, pedik, šnelcúg či dratva; nehovoriac o adjustírungu, utenzíliach a ferbli), autorovou bibliografiou a zasväteným doslovom. Tie dva z pera Ivana Kadlečíka by si samé zaslúžili vysvetlenie.
Hrúzove prózy sú v slovenskom kontexte výnimočné, podobne ako autor sám. Hrúz dokáže pár vetami navodiť atmosféru, takmer fantastickú, smiešnu, strašnú, a pritom reálnu, čo má za následok nevýslovný pôžitok z čítania. Čitateľ knihu len tak ľahko neodloží a tajne sa teší, že mu do konca ostáva ešte niekoľko strán. Môžeme si len priať, aby dnes bolo čo najviac takých nezávislých, nezaujatých a talentovaných spisovateľov ako Pavel Hrúz.
Patrik Oriešek
