Vyhľadávanie
Život je návykový
Joël Egloff: Omráčenie
Bratislava, Kalligram 2007. Preklad Zuzana Borovská
Joël Egloff (1970) patrí medzi prekvapenia francúzskej literatúry 21. storočia. Za päť rokov má za sebou päť prozaických knižiek, z ktorých každá mu vyniesla dáku literárnu cenu (vrátane ceny poslucháčov za čierny humor – 2004). Kritika ho zvykne označovať za kafkovského neorealistu a oceňuje na ňom humor, poéziu i zvláštne sujety vysunuté nad realitu a pojednávajúce o ľuďoch a veciach vznášajúcich sa v bezperspektívnej perspektíve. Sú to naozaj najnápadnejšie vlastnosti rukopisu autora, ktorý si získava čoraz viac uznania medzi francúzskymi čitateľmi i v zahraničí.
Miniatúrny románik Omráčenie sa odohráva v akejsi mimozmyslovej krajine, azda na predmestí moderného megapolisu, azda iba v symbolickom svete skonkrétnenom vecným rozprávaním podivuhodného rozprávača. Rozpráva sa tu v prvej osobe v každom prípade skôr o omámenom než omráčenom mládencovi (a jeho svete) s nie celkom jasným sociálnym zaradením, ktorého jednotvárna krvavá robota v neďalekom bitúnku, každodenná spanilá jazda z práce a do práce na bicykli a život so senilnou starou matkou na spustnutej periférii vlastne oberá o identitu a dáva mu rozmer zúfalca znova a znova prežívajúceho takmer básnický život niekde na odvrátenej strane vlastnej existencie. Podivuhodné však je, že autor premieňa všetky obludnosti, ktoré jeho rozprávač zaznamenáva v akomsi dobráckom duševnom vytržení balansujúcom na hranici skutočnosti a halucinácie, na mnohoznačnú literárnu realitu vyžarujúcu zároveň mäkkú i tvrdú poéziu. Egloff je totiž nepochybne tvrdým kritikom súčasného pretechnizovaného a globalizovaného sveta, napriek tomu, že za jeho vzorku si vybral perifériu a hrdinu väčšmi cítiaceho než mysliaceho (postmoderný Maco Mlieč?). Už symbolika smradu z úvodných riadkov romániku, prichádzajúceho zo všetkých svetových strán dáva jednoznačne najavo, kam autor mieri: „My, čo trčíme uprostred toho všetkého, si to dávno nevšímame... Privyknúť sa dá aj na šibenicu.“ A tak z nevinných príhodičiek omámeného hrdinu privyknutého na všetko priam vystreľujú znepokojivé obrazy háld nestráviteľného odpadu a špiny, údesných chorôb v zamorenej rieke, kde je rybársky háčik pre ryby vyslobodením, hukotu lietadiel spôsobujúceho halucinácie, samozrejmej ukrutnosti zabíjania a krvi v bitúnku, šokujúcej ľudskej situácie uprostred zmechanizovanej smrti. Autor však v rozprávaní vie pre každý takýto veľký a burcujúco kritický záber nájsť akoby periférny a nanajvýš súkromný detail, odklínajúci mlčanlivú jednotvárnosť návykového života postáv či účinkujúcich prostredí a situácií. Raz je to hmla, v ktorej sa nedá nezablúdiť, raz spadnuté lietadlo obdarúvajúce odovzdaných trpiteľov pozostatkami po zahynutých, romantická čistička odpadových ponúkajúca prázdninové dobrodružstvá, exkurzia detí v bitúnku, vianočné šampanské vystrelené na strelnici, súčiastky zo smetiska na nové auto, preventívne spávanie s prilbou kvôli súčiastkam odfrkávajúcich z úchvatných lietadiel, zlostný hladový útok túlavých psov či nešťastná smrť človeka pri usmrcovaní vola, ktorý nie a nie dať sa zabiť. Všetky tieto periférne vysunutia z návykového reálu majú však neobyčajnú jemnosť a sú plné láskavého humoru a nepokojnej irónie. Celá kniha sa dá, pravdaže, prečítať aj takto, ale jej sila je v spojení ušľachtilého s obludným, ktoré v Egloffovom podaní vyznieva ako originálny prozaický prostriedok na identifikáciu súčasného ľudského environmentu.
Alexander Halvoník
