LottiNElásky tvoria prózy kratšieho rozsahu, ktoré by sa dali vnímať aj ako kapitoly jednej novely. Spája ich ženský subjekt, protagonistka Lotta. Pozícia, z ktorej sú príbehy v knihe podávané, je premenlivá. Spisovateľka využila personálneho, priameho rozprávača i rozprávanie v druhej osobe (v ženskej a mužskej forme). Táto rôznorodosť, paradoxne, zvýrazňuje hlavnú významovú vrstvu diela, ktorej stredobodom je subjekt zameraný na svoje Ja. Odlišné rozprávačské perspektívy fungujú ako reflektory, ktoré ženskú predstaviteľku nasvecujú z rôznych strán, aby ju bolo na scéne čo najjasnejšie vidieť. Aká je to žena? Je intelektuálka „stratená v sieťach svojich vzťahov, predstáv, závislostí“ (prebal knihy), femme fatale, ktorá má „v sebe dieru, že by sa do nej vmestil všetok smútok sveta“ (s. 143), čo však nemusí byť tragédiou, keďže okrem nej „asi žiadna žena na svete nemáva orgazmy zo smútku“(s. 148). Vyhýba sa fialovej farbe, bojí sa mostov, je nekonformná a meteosenzitívna – nemá rada, keď „vo vzduchu dokonca vidieť tie odporné kúsky bielej vaty, z ktorej sa všetci radujú“ (s. 111). Je to postava netypického človeka, outsidera, ktorý je pre modernú prózu pomerne typický.
Pokiaľ zvláštnosť protagonistu neostáva len ozdobou, môže byť produktívnym východiskom sprostredkovania originálneho pohľadu na svet. V prípade Lotty je neobyčajnosť ženskej hrdinky skôr želaná, než realizovaná. Vedľajšie postavy vytvárajú pre protagonistku kulisy, na pozadí ktorých vyniká jej bohémskosť konvenčnej podoby. Spája sa s ňou nezávislosť, kaviarne, alkohol, cigarety, nezáväzný sex, filozofia a literatúra. Knihy a čítanie sa v prózach vyskytujú často, no rovnako pôsobia ako rekvizity („Čaj položil na kopu kníh, ktoré slúžili ako nočný stolík“, s. 150), pričom pozostávajú z výberu prvých asociácií: ak Poe, tak Havran; ak Gogoľ, tak Mŕtve duše; ak Bulgakov, tak Majster a Margaréta; ak Válek, tak Len tak.
Štýl próz je miestami poznačený erárnou lyrikou: „Tvoj splín je sivší ako nebesá nad Londýnom a hlbší ako Mariánska priekopa“ (s. 13), no vyskytnú sa tu aj slovné hry, hoci pomerne ošúchané: „Ráno zaliate slnečným teplom a vedľa teba človek, ktorý ťa asimiluje“ (s. 91), alebo zvláštne: „Snažiť sa a snívať sú prachsprosté zbytočnosti, ktorými sa mohli oháňať akurát tak romantickí básnici. Alebo baníci“ (s. 147). Slúžia na odľahčenie ústrednej témy lásky, ktorá a priori prináša riziko sentimentálnosti textu. Účinnejším postupom nadľahčovania je v poviedkach irónia, ktorou sa podarilo autorke dosiahnuť (pravdepodobný) cieľ – vytvoriť romanticko-cynický obrázok zo života Lotty ako autenticky štylizovanú spoveď.
Azda najcharakteristickejšou črtou Stankovej poetiky je opakovanie. Možno ho nájsť v rámci kompozície, kde sa opätovne prepisujú textové sekvencie. Epizodickú cyklickosť vytvára aj celkový tvar próz. Dotýkajú sa jednej témy a hoci obsadenie vedľajších mužských postáv sa podľa mien stále mení, ide o rovnaký scenár: Jej a Jeho vzbĺknutie a ochladenie, hra mačky s myšou, boj, v centre ktorého je rozprávajúce Ja. Zvolený stavebný princíp mal možno symbolizovať nekonečnosť kruhu, v ktorom Lotta uviazla, ilustrovať bezvýchodiskovosť jej situácie, nemožnosť uniknúť pred sebou podľa Herakleitovho „charakter človeka je jeho osud“.
Stankovej prozaická zbierka mohla byť aj kratšia, keďže príbehy nie sú natoľko variované, aby prehlbovali ideovú líniu naznačenú na začiatku knihy. Možno ide v podstate o jeden príbeh, ktorý sa spisovateľka znova a znova pokúšala vytvoriť a tento proces terapeutického písania v prózach odhaliť. Opakovanie, ktoré patrí medzi základné stavebné postupy literárneho jazyka, sa v zbierke nevyskytuje len na úrovni kompozície, ale aj v rovine štýlu. LottiNElásky sú ním až presýtené. Najčastejším prostriedkom je v diele anafora, pri zbežnom rátaní sa na 150 menších stranách vyskytla približne 40-krát, pars pro toto: „On vedel, že s ňou čoskoro bude. Že jej dá všetko, čo má. Že jej dá svoje oči, myšlienky, ruky, vlasy, zuby, slzy, krv, sliny, semeno“ (s. 12). Ak je opakovanie nositeľom významovej štruktúry textu, má svoje opodstatnenie. V Stankovej knihe nie sú anafory mechanické, pôsobia tu ako prostriedok evokácie naliehavosti výpovede. Vysoká frekvencia jej používania však jej účinok oslabuje, stáva sa manierou štýlu, ktorý je explicitne naliehajúci, možno aj preto málo naliehavý.
Ambície spisovateľky a schopnosti ich naplniť sa v tomto diele nepodarilo harmonicky skĺbiť, pokus na viacerých miestach škrípal. Stanková by sa ale nemala svojho písania vzdávať. Medzi pútavé časti jej debutovej zbierky patria pasáže à la „Lotta a Bratislava“, stvárňujúce bratislavský genius loci, v ktorých sa prejavuje autorkin cit pre vizuálny detail a schopnosť estetickej reflexie priestoru. Možno by bolo zmysluplné rozvíjať tento dar.
Tamara Janecová
