Vyhľadávanie
Peter Darovec sa v najnovšej publikácii On, Pišťanek usiluje aj o popularizáciu vedy či o priblíženie autora širšiemu ako len akademickému publiku.
On, monografista
Peter Darovec sa dlhodobo – ako kritik, pedagóg či moderátor – venuje súčasnej slovenskej próze a treba hneď na úvod recenzie skonštatovať, že o nej vie hovoriť bez servítky, no zároveň vyargumentovane, so znalosťou textov a súvislostí. Niet potom divu, že po publikácii Pavel Vilikovský (2007) vydáva ďalšiu erudovanú monografiu – tentoraz o Petrovi Pišťankovi, ktorého s Vilikovským spája okrem irónie aj záujem o „malého“ človeka vo veľkých dejinách, rôzne podoby (ne)citovosti či detabuizácia telesnosti a jej (často až anomálne) prejavy vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Pišťanek je Darovcovi generačne bližší ako Vilikovský, čo monografistovi umožňuje čítanie s dobrým poznaním dobových reálií (a je jedno, či ide o horalky alebo o hudobné skupiny) či identifikáciu protagonistov v skutočnosti. Pravda, takéto hľadanie životných „predchodcov“ postáv nie je vo vede potrebné, no v Pišťankovom groteskne modelovanom svete sa tak odhaľujú viaceré, neraz autobiografické asociácie s realitou. Okrem intertextuálnych súvislostí či inšpirácií Pišťankových próz, uvádzaných z dobových kritík alebo objavených samotným Darovcom (od ľudovej rozprávky o hlúpom Janovi cez Timraviných Ťapákovcov až po Ballekovho Pomocníka) sa tak v monografii pripomínajú i mimotextové paralely, i keď v zátvorke, akoby mimochodom: „(Zaujímavá je v tejto súvislosti denunciačná zmienka o politikovi Lazovi, ktorého meno by sa dalo čítať aj ako prešmyčka mena reálneho intelektuála a porevolučného politika Zalu.)“ (s. 45), nehovoriac o explicitnejších narážkach v publicistických knihách Skazky o Vladovi (1995), Nové skazky o Vladovi (1998) a Posledné skazky o Vladovi (2002).
Hoci Darovec konštatuje: „Používanie hyperboly a grotesky by sa tiež nemalo zlučovať s realistickým charakterom textu“ (s. 33), nie je to celkom tak. Groteskné totiž vzniká buď deformáciou reality, alebo jej „doslovným“, krajne mimetickým prenosom do textu (stačí spomenúť ideologický jazyk vo Vilikovského próze Slovenský Casanova z r. 1991). V tomto zmysle sú Pišťankove postavy odpozorované priamo zo života, pričom sú v prózach presne vystihnuté, aj s vulgárnym či lakonickým prejavom, zodpovedajúcim ich personálnemu štatútu.
Darovec teda svojsky nadväzuje na „pišťankovský“ spôsob rozprávania – okrem názvu, v ktorom sa takisto ako v Pišťankových prózach príznakovo využíva zámeno vo funkcii podmetu a zároveň meno ako prístavok, avšak bez ironického akcentu, nepriamo odkazuje na Pišťankovo písanie aj istá ústretovosť voči čitateľom. Ciele svojej monografie pritom Darovec formuluje takto: „Zo všetkých možných prístupov ku korpusu Pišťankovho diela je táto kniha pokusom o ten najskromnejší. Taký, v ktorom bude prevažovať menej záväzný pohľad literárnokritický nad vážnym pohľadom historickým i teoretickým. Prostredníctvom nového čítania dobových kritických ohlasov sa v tejto knižke hľadá, čo bolo na jeho prózach príťažlivé pre vtedajších čitateľov v konfrontácii s rovnako kritickým čítaním dnešným. Týmto sa ambície tejto knihy v podstate vyčerpávajú.“ (s. 8). To však vôbec nie je málo – keby Darovec rovno „len“ zosumarizoval dobové kritiky (ktorých je naozaj veľa, od vedcov Vladimíra Barboríka cez Zoru Pruškovú až po Ivanu Taranenkovú, od recenzií až po Rédeyovu monografiu Subverzia kánonu slovenskej prózy v novele Petra Pišťanka Mladý Dônč z r. 2007) a doplnil ich o vlastné „videnie“ Pišťankových kníh, bolo by to viac ako dosť. Darovec sa však, opäť obdobne ako Peter Pišťanek, usiluje aj o popularizáciu – tentoraz vedy či o priblíženie autora širšiemu ako len akademickému publiku. Na druhej strane, monografista mohol zostať pri avizovaných interpretáciách Pišťankových próz alebo naopak, venovať väčší priestor aj jeho „iným“ knihám – v opačnom prípade pôsobí kapitola o Pišťankovej „neumeleckej“ tvorbe disproporčne v porovnaní s časťami venovanými jeho umeleckým textom. Z monografie vyplývajú viaceré otázky: prečo väčšina kritikov akceptuje Rivers of Babylon (1991) ako subverzívny román, ale pri posudzovaní Nevy (2014) už zostáva v rozpakoch? Nie je aj táto Pišťankova próza dokonalou imitáciou žánrovej, sentimentálnej literatúry? A tiež, kritika oceňuje demýtizované postavy (obéznych panicov či deklasovaných živlov), ale postavu deda vníma ako idealizovanú... Alebo inak, naozaj je Rukojemník – Lokomotívy v daždi (2014) román, ktorý je: „Slabý, ale ľudsky krásny. Ľudsky krásny, ale slabý.“ (s. 231)?
On, čitateľ
„Pišťanek prišiel s novým konceptom spisovateľa-remeselníka, ktorý píše, aby ľudí zabával. Až provokatívne otvorene dával v intelektuálnych kruhoch najavo, ako mu záleží na masovom úspechu u čitateľov a ako necíti potrebu kultivovať ich myslenie a vkus. Nepotreboval byť ani socialistickým ,inžinierom ľudských duší´, ani romantickým ,svedomím národa´, ba dokonca už ani mienkotvorným intelektuálom, ktorý obyčajným ľuďom zo svojho piedestálu hovorí, čo by si mali myslieť a čo by mali robiť.“ (s. 11).
Pišťanek teda detabuizuje nielen témy a jazyk, ale tiež naše predstavy o „vysokej“ literatúre – do svojich textov zapája postupy z rekreatívnej lektúry, no takisto sa do jeho publicistiky dostávajú umelecké prostriedky. Inak, slovami z obalu monografie povedané: „Mal a dodnes má veľa nasledovníkov, ale iba on dokázal spraviť z nízkej porevolučnej reality vysokú umeleckú literatúru.“ Darovec obdobne svojsky narúša naše očakávania voči vedeckému textu: namiesto vecného metajazyka čítame pútavé, miestami až hovorové vety. Osobne sa mi niektoré časti zdali až príliš ústretové voči čitateľovi – expresívne slová sa dali nahradiť neutrálnymi bez akéhokoľvek posunu, napríklad: „Na Pišťankovi tak nie je napokon najzaujímavejšie to, že vedel písať o mafiánoch, štetkách či vodárenských mastičoch, a dokonca ani to, že o nich písal presvedčivo a so znalosťou vecí.“ (s. 17 – namiesto „štetkách“ mohlo byť „prostitútkach“). Takisto bulvárne sa mi zdali informácie o Pišťankových samovražedných pokusoch či jeho zoznámeniach so ženami v Kalendáriu. A možno práve ústretovosťou voči čitateľovi je spôsobené aj opakovanie faktov z úvodu v interpretačných kapitolách...
Na strane druhej oceňujem kompozíciu monografie, jej grafické riešenie, mimoriadne vhodné Danglárove ilustrácie, nápadité názvy podkapitol (On, Pišťanek, v slovenskej literatúre; O ňom, o Pišťankovi; Kniha tak trochu mimochodom a i.), komunikatívnosť, no tiež mnohohlasnú, i emocionálnu záverečnú kapitolu namiesto syntetického doslovu. Keďže Pišťankova tvorba je už uzavretá, vyjadrenia známych osobností (začína sa tu spomienkou jeho priateľa a spoluautora Dušana Taragela) sú namieste. Napríklad už spomínaný Pavel Vilikovský o ňom na konci knihy píše: „Myslím si, že v slovenskej literatúre je za Petrom Pišťankom smutno. Mne určite.“ (s. 245).
Oni, študenti
„V Rivers of Babylon Pišťanek celkom vedome prekračuje hranice toho, čo bolo v slovenskom kultúrnom kontexte dovtedy vnímané ako priestor umeleckej literatúry. A to spôsobom natoľko radikálnym, že okrem nadšeného prijatia časti čitateľskej a kritickej obce dokázal vyvolať aj značné rozpaky u tých, ktorí neboli pripravení na takúto výraznú zmenu.“ (s. 28). Patrím k tým dobovým kritikom, ktorí Pišťankov debut Rivers of Babylon neprijali s veľkým nadšením – nie preto, že by ma poburoval tematicky alebo vulgarizmami, alebo že by som nebola „pripravená“ na literárnu zmenu. Jednoducho sa mi v tom čase zdalo, že Pišťanek len využil možnosť písať o všetkom dovtedy zakázanom, že ostrú kritiku si už mohol (oproti autorom z minulosti) dovoliť. Darovec uvažuje, že Pišťanek písal o „dovtedy v slovenskej literatúre prakticky neznámych témach“ i preto, že mal osobnú skúsenosť s týmto svetom, že „nepochádzal z prostredia bratislavských intelektuálnych kruhov, ale prišiel do literatúry takpovediac priamo zo života.“ (s. 16). Tento argument však neobstojí – spisovateľ, a to aj intelektuál „mimo života“, môže tematizovať svet, ktorý vôbec nepozná, a výsledok môže byť rovnako kvalitný ako kniha autora, osobne zažívajúceho tematizované udalosti. Po rokoch a najmä opätovných čítaniach Pišťankovho debutu som však prehodnotila svoj vtedajší názor, a to preto, že v ňom stále nachádzam, okrem prvoplánovej detabuizácie, aj ďalšie sémantické vrstvy. Moja skúsenosť z pedagogickej praxe je iná ako Darovcova, podľa ktorého „mnohí dnešní mladí ľudia už oveľa menej rozumejú a najmä chcú rozumieť jeho čiernemu humoru, ktorým zábavne i desivo presne mapuje svoj svet. Je možné, že tento jeho svet už jednoducho nie je ich svetom a Pišťankovo písanie sa tak pomaly stáva okrem živej literatúry aj historickou spomienkou na, povedzme, deväťdesiate roky 20. storočia.“ (s. 7). Osobne sa pri vyučovaní ponovembrovej literatúry stretávam s rozporuplnými (hodnotovými) reakciami na Pišťankove prózy, nie však nepochopením komiky v nich – naopak, začínať semester s Pišťankom znamená prejsť k úplne inému autorovi, na akého boli slovakisti, čítajúci Mináča či Slobodu, zvyknutí, z čoho neraz vyplýva ich rozpačité prijatie, o ktorom pri dobovej kritike uvažuje aj Darovec. Keď svojim univerzitným študentom hovorím, že Pišťanek pri písaní svojho debutu nemohol ani chyrovať o privatizácii či fondoch, začnú ho vnímať aj ako anticipačný, utopický román. Príbeh evokuje nielen rozprávku naruby, ale tiež lyrizovanú prózu – napríklad Tri gaštanové kone, pravda, s úplne opačným koncom. Pri rozmýšľaní o demýtizácii postáv, o dôvodoch zobrazovania tohto sveta ako hnusného či postáv ako výlučne záporných, nemožno neporovnávať Pišťankov román ani s tradíciou, respektíve vnímať ho ako reakciu na dovtedajšiu idealizáciu človeka práce či budovateľa radostných zajtrajškov. Jedno je však isté – aj po rokoch Pišťankov debut rezonuje: stačí sa pozrieť, koľko Ráczov je i dnes... Zamietnuť Pišťanka, neodporučiť ho stredoškolákom, ako sme tomu boli svedkami v nedávnej minulosti, znamená nepochopiť, že erotické scény v jeho tvorbe skôr odpudzujú, než priťahujú čitateľa.
Ak som kedysi prijala Pišťanka až po vydaní jeho druhej, pre mňa mimoriadne dôležitej knihy Mladý Dônč (1993), v diskusii o slovenskej literatúre po roku 1989 som vybrala Rivers of Babylon, lebo ide vskutku o prelomové dielo – rúca nielen nejedno tabu, prekračuje hranice, je iné ako všetky diela pred ním, ale poznamenalo aj štýl písania mnohých ďalších autorov, štýlom, ktorý je nenapodobiteľný. Keď sa mojim študentom zdá Pišťankov debut jednoduchý, dám im napísať jednu stranu súvislého príbehu holými vetami – a uveria, že takto tvoriť román je malý zázrak. Keď sa niekomu nepáčia v románe vulgarizmy, skúša ich nahradiť a – nejde to. To sa podarilo z debutantov slovenskej prózy 90. rokov azda len Pišťankovi. Aj preto si tento autor zaslúži monografiu, ktorá ho predstavuje komplexne a zároveň s neskrývanou empatiou – a to sa Petrovi Darovcovi podarilo.
Marta Součková
