Vyhľadávanie
Bratislava, Kalligram 2002
Ďalšia, siedma publikácia z Edície Váhy, ktorej editorom je Peter Zajac, prináša zvláštne prvenstvo: na oboch stranách diela sídli žena. Po prečítaní môžem potvrdiť, že to bola veľmi šťastná a produktívna kombinácia a vari v tomto hodnotiacom súznení možno zacítiť kvalitatívny odraz onoho zvláštneho prvenstva pretaveného do akéhosi osobnostného partnerstva „vyššieho rádu“. Veď aj táto výberová edícia, hoci jedinečná a pre kompletizovanie referencií o našej literatúre nevyhnutná, prechádzala diskutabilnými „číslami” napr. Horváthovým prekomplikovaným uchopením Mitanu či Kršákovej prehnanou skromnosťou v prenikaní do diela Rudolfa Slobodu... Ale to sú, pravdaže, voči celkovému vyzneniu edície len detaily a našťastie v monografii o poetke M. Haugovej neplatia.
Autorka sa zameriava na prvých šesť Haugovej básnických kníh, na proces utvárania jej básnickej reči (s. 9). Jej aktivitu teda rámcuje debut Hrdzavá hlina a zbierka spred polovice 90. rokov Nostalgia, pričom nevynechá ani šesťročnú prestávku v pôvodnej lyrike venovanú prekladom a konzekvenciám, ktoré z tohto príbuzenského vzťahu vyplývajú. Občas však diskurzom presiahne aj k novším zbierkam, každopádne kostrou knihy sú dve kapitoly o tvorbe z 80. rokov a tri z 90. rokov, no keďže 90. roky sú z pohľadu výskumu prakticky súčasnosťou znamená sústredenie pozornosti na ne odkrytie nových možností v problematizovaní predlohy „aktívnym dialógom“, „živým uvažovaním“ (s. 75) s využitím súslednosti vývoja poézie Mily Haugovej, poézie ako takej v nadväznosti na najnovšie filozofické a vedecké poznatky z oblasti kulturológie, antropológie, fyziky atď. Týmto autorka implicitne vyslovuje aj svoj vysoko pozitívny názor na Haugovú – na poéziu prijímajúcu rôznorodé aspekty našej postmodernej ontológie a epistemológie, čím vcelku presvedčivo dokazuje, že práve takto vnímaná Haugová nie je len výsledkom jej individuálne vytýčenej vedeckej paradigmy. Chrobáková-Repar zdôrazňuje performatívny charakter, ktorý týmto pluralitným posunom vznikol, no aj rozsah napovedá, že práve tu je gro jej úsilia. Novosť prístupov k poézii sa popri feministických a postfeministických prístupoch k nuansám Haugovej básní naplno prejavila v štyroch esejistických intermezzách. Tie dávajú publikácii pečať mimoriadne podnetného až opojného interdisciplinárneho komunikátu (spomeňme len posledné intermezzo Chaozmos, kde sa osou úvahy stáva teória a chápanie chaosu či fraktálna estetika...).
Slovenská literárna veda takto získala reprezentačný vklad, s predpokladmi pôsobiť nielen do jej vnútra, ale svojím dosahom sa zaradiť k vedeckým trendom, ktoré „dekanonizujú“ tradičné vedátorstvo ako výsledok ostro kontúrovanej racionálnej aktivity. Isté je, že na tomto malom priestore recenzie sa dá vystihnúť len črta či dojem, o to viac musí byť jasné, že ak nejaký milovník literatúry ohrdne týmto netradične odborným textom, stratí veľmi veľa.
Radoslav Matejov
