Vyhľadávanie
Igor Janota: Oprášené historky zo starej Bratislavy
Igor Janota: Bratislavské rarity
Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2006
S menom Ľudovíta Janotu sa priaznivci historickej literatúry mohli stretnúť prvýkrát pred sedemdesiatimi rokmi. Vtedy vyšlo jeho unikátne, dodnes neprekonané dielo Slovenské hrady, v ktorom podrobne zmapoval a prerozprával históriu 130 kamenných svedkov starých čias ležiacich na našom území. Pri práci mu pomáhali jeho dvaja synovia Dušan a Igor, ktorí s ním vtedy, ako malí skauti, absolvovali namáhavé výstupy na nejeden hrad. A lásku, ktorú im zaštepil otec, si odniesli aj do života. Pokračovali v otcových stupajach a obaja sa stali zberateľmi slovenských povestí. Kým Dušan sa viac zameriaval na problematiku životného prostredia a ochrany prírody, Igor sa stal neúnavným propagátorom histórie rodného mesta. Zbieral informácie o jeho dejinách, študoval v archívoch a výsledky svojho bádania uverejňoval v novinách a časopisoch. Akosi nenápadne v období komunizmu upozorňoval, že dejiny Bratislavy sa nezačali písať až rozmachom robotníckeho hnutia, že ešte pred robotníckymi štrajkami bolo mesto svedkom kľúčových udalostí našej histórie, že jeho dejiny sú nabité dramatickými udalosťami, ale i radosťami a tragédiami každodenného života. Veľkú pozornosť venoval historickým stavebným pamiatkam, ich zrodu, prestavbám a neraz, žiaľ, i zániku. Zo stoviek pozoruhodných článkov vybral najdôležitejšie a najzaujímavejšie informácie, ktoré spracoval v dvoch knihách Oprášené historky zo starej Bratislavy a Bratislavské rarity. Knihy sú ako siamske dvojčatá – jednoducho patria k sebe, dopĺňajú sa a spolu tvoria jeden nedeliteľný celok. V jednotlivých kapitolkách Janota podrobne informuje o histórii jednotlivých lokalít Bratislavy, ich pozoruhodných pamätihodnostiach a neraz k nim pripája i zaujímavú historku. Nezaoberá sa len históriou veľkolepých stavieb, vďaka ktorým sa Bratislava stala výnimočná a jedinečná, ako Dóm sv. Martina či Primaciálny palác, ale zameriava sa aj na domčeky chudobnej Vydrice či Zuckermandlu, na mlyny, na miesta voľných chvíľ Bratislavčanov, ale aj ich posledného odpočinku - cintoríny. Opisuje radosti i starosti obyvateľov, oživuje atmosféru starých, dnes už neexistujúcich hostincov, hotelov, zaznamenáva tragédie, ktoré priniesli živelné pohromy, ako zemetrasenie, záplavy požiare alebo epidémie. Bratislavčanovi, ale aj náhodnému návštevníkovi mesta odokrýva, koľko pozoruhodností a čarovných príbehov sa skrýva v honosných palácoch, obyčajných domoch a romantických uličkách. V knihe sa dozvieme aj o známych anglických gobelínoch s motívom antického príbehu lásky Leandra k Héro, ktoré utkali v tkáčskej dielni v Mortlake. Janota opisuje ich záhadnú cestu, ako sa z majetku popraveného anglického kráľa Karola I. dostali do vlastníctva kardinála Mazarina a potom cez Nemecko do Bratislavy. Ich dobrodružstvá sa tu nekončia, pretože podľa jednej verzie ich skryli pred blížiacim sa Napoleonom, ale podľa druhej pred revolučnými búrkami roku 1848, aby ich pri rekonštrukcii roku 1903 našli zamurované v komíne. Kým mnohé mestá sa chvália najväčšími pamiatkami, my sa môžeme pochváliť, že v Bratislave máme niekoľko miniatúrnych rarít. Keď sa prechádzame dolu Michalskou ulicou, ani si neuvedomujeme, že bývalé kvetinárstvo, dnes reštaurácia rýchleho občerstvenia, tesne pred Michalskou bránou je najužším domom v Európe a na Uršulínskej ulici je zase najmenší šľachtický palác na kontinente. Keď Bratislavčan povie, že ide na Červený kríž, evokuje to spojenie so známou humanitárnou organizáciou. Janota mu vysvetlí, že táto časť mesta sa volá podľa dreveného kríža natretého červenou farbou, ktorý tu postavili krátko po bitke pri Viedni roku 1683. Kríž mal pripomínať utrpenie a krvavé hrôzy tureckého vpádu, ale i stavovské povstania.
Knihy Igora Janotu sú aj nostalgickou spomienkou na starú Bratislavu stratenú v nenávratne. Vďaka bohatej obrazovej dokumentácii si môžeme porovnať, ako vyzerali jednotlivé mestské lokality či konkrétne pamiatky kedysi a dnes. Je nesporné, že časť starej Bratislavy zmizla zákonitou cestou, ako niečo, čo sa prežilo a muselo ustúpiť novému, modernému. Kniha je však aj smutným svedectvom o tom, že ak by sa pri mnohých pamiatkach, ba celých častiach mesta, postupovalo uvážlivejšie, s väčšou pietou, s troškou citlivosti a zodpovednejšie, nemuseli sme si ich teraz pripomínať len na rytinách či starých fotografiách. A tak knihy Oprášené príbehy zo starej Bratislavy a Bratislavské rarity sú aj apelom na dnešných pretvárateľov mesta, aby v snahe postaviť si svoj architektonický pomník neničili pamiatky svojich predchodcov.
Ján Bábik
