Vyhľadávanie
Pamäť ako básnické svedectvo
Etela Farkašová: Opretá o ticho, Banská Bystrica, Vydavateľstvo PRO 2008
Prozaičku a esejistku Etelu Farkašovú netreba obzvlášť predstavovať. Jej dlhoročná prítomnosť v kontexte slovenskej literatúry je neprehliadnuteľná. Napokon jej pozoruhodné tvorivé výkony vypovedajú o autorkinom prínose aj do žánrovej rozmanitosti. S dodatkom, že tieto zložité sujetové a tematické vzťahy si vyžadujú vnímavého čitateľa. Dokladom umeleckej vyhranenosti je aj básnická zbierka Opretá o ticho. Jej odbočenie od prózy možno hodnotiť ako prekvapenie len na prvý pohľad, pri znalosti jej diela sa príklon k básnickému slovu javí ako prirodzený vývinový oblúk.
Básnická zbierka pozostáva z dvoch častí: Na rube času a Spejem do hudby. Ako už vyplýva z ich názvov, jednotiacou líniou je fenomén plynutia a vnímania času, jeho pominuteľnosti, dôležitosť pamäti a celistvosti spomienok. Na druhej strane motívy hudby povznášajú ponad úzkosť a bolesť, roztvárajú krídla v slobodnom priestore, dotvárajú melodiku a rytmus verša. Farkašovej je cudzia povrchnosť, s dôslednosťou bádateľa pátra po bytostných podstatách. Práve pamäť sa v jej podaní stáva závažným argumentom smerujúcim ku kontinuite a k zmyslu pokračujúceho: „zapamätané / slová, / veci, / pohyby, / a najmä tváre“. Čo v reálnom svete nenávratne zaniká, v jej básnickom svete s definitívnou, ale nie s uzavretou platnosťou pretrváva. V súvislosti s týmto zvažuje hodnotu vypovedaného a napísaného ako sceľujúceho aktu sprítomňovania. Farkašová starostlivo váži každé slovo, triezvo prehodnocuje a akoby len z vedľajšej pozície konštatuje jedinečnosť všedného okamihu. Svoje stanovisko tlmočí bez pátosu a sentimentality, nemá sklony k moralizovaniu ani k idealizovaniu. Napriek tomu reflexiu prežitého nezjednodušuje, so zdravou skepsou a s nestranným odstupom vynáša na svetlo svoj rýdzi „zázrak druhostvorenia“. Ticho nie je pre ňu iba mlčaním, je najmä autentickou a úprimnou sondou k sebe samej a k blízkemu okoliu.
Prestupujúcou zložkou Farkašovej poézie je racionálna presnosť, s akou selektuje, konkretizuje a pomenúva javovú skutočnosť. Vypätá emocionalita je u nej ustrážená na prijateľnú mieru, no nie je zmyslovo a pocitovo neutrálna, len v rámci vypestovanej disciplíny týmito prostriedkami neplytvá. Opusteným veciam a zabudnutým udalostiam s hravou ľahkosťou priraďuje ich pôvodné miesta a mená. Áno, aj pochybuje a polemizuje, ale tieto aspekty zvyšujú napätie a vzťahovú otvorenosť. Prostredníctvom lyrického subjektu otvorene priznáva svoje straty: „neprišla si až k cieľom mnohých z ciest, na ktoré si sa vybrala“. Ťaží predovšetkým z overenej istoty odpozorovaného a precíteného, má ďaleko od účelových gest a vnútornej mimiky prispôsobujúcej sa dobovej situácii. Odmieta jednoduché, ale zradné prístupy k jadru, zámerne volí náročnejšiu cestu, počas ktorej dôkladne spoznáva svoje možnosti. Osobné krízové momenty si spája so šancou nazrieť na vlastný životný výsek z dosiaľ neznámeho uhla. Stavia na výnimočnosti detailu, na jednoznačnosti zapamätaného. Jej mikroskopické odkrývanie atmosféry latentného sveta je príťažlivé a suverénne zvládnuté.
Táto básnická zbierka má reálne ambície prispieť do vývojového spektra súčasnej poézie. Nemožno obísť ani vizuálnu stránku knižky, krehké ilustrácie Kvety Fulierovej, špičkovú grafickú úpravu a celkové dotvorenie. Jej súčasťou je aj zvuková nahrávka na CD v interpretácii Jany Oľhovej.
Miroslav Brück
