Opričníkov deň - Vladimír Sorokin

Vladimír Sorokin

Opričníkov deň

Bratislava,  Kalligram 2008Preklad Ján Štrasser

         „V jazyku je všetko“, tvrdí jeden z filozofických koncipientov postmodernizmu, a konceptualistická koncepcia jednej z modiel súčasnej ruskej prózy, Vladimíra Sorokina (nar. 1955, debut 1984), mu dáva za pravdu: jazyk je realitou, jazyk je pamäťou, jazyk je silou skoncentrovanou z predtuchy budúcnosti. A veľmi veľavravne sa k tomu pripája i jeho prvý prekladateľ Ján Štrasser, ktorý podľa mňa do slovenčiny veľmi objavne pretlmočil celý ten paradigmatický zázrak ruského jazyka spočívajúci najmä v balansovaní medzi eufemistickými zdrobnelinami a obnaženou krutosťou, takže jeho prekladateľský výkon sa dá porovnávať s originálnym výkonom prozaika Stanislava Rakúsa, ktorý svojím románom Excentrická univerzita akoby mimochodom načiera do tých istých studničných vôd fascinujúcich svojou otrávenosťou.

         Opričníkov deň (rusky 2006) napriek dosiaľ nevídanej hĺbke pocitu prekliatia predsa len nie je celkom odchodný od veľkých ruských prozaikov (Turgenev, Tolstoj, Dostojevskij, Čechov), ktorých presné videnie sociálnych súradníc šlo vždy ruka v ruke s víziami veľkého Ruska hľadajúceho svoje miesto v ostatnom civilizovanom svete. Román je víziou veľkého Ruska v roku 2028, teda po doznení všetkých postkomunistických „mäteží“ a nastolení režimu Obrodenej Svätej Rusi. Je to vízia ponajprv varujúca a satiricky zviditeľňujúca absurditu nastoleného politického establišmentu, no navzdory tomu je to vízia nepochybne vychádzajúca zo súčasných hrozieb a rizík, vízia skalpelovým lúčom presvecujúca ideologický smog dnešných virtualít založených na kráse, sile a mladosti a takmer po orwellovsky domýšľajúca dôsledky novodobej hry na demokraciu a ľudomilstvo. V románe sa všetka technologická vyspelosť sústredila do rúk dokonale zorganizovanej opričníckej elity, ktorá ju vie dokonale využiť na budovanie a udržiavanie svojho samoderžavia. Tak ako voľakedy v šestnástom storočí cár Ivan Hrozný lámal opozíciu bojarov a vytváral novú opričnícku šľachtu z nebojarských radov, i Sorokinovi opričníci tretej dekády druhého milénia lámu všetky predstavy o osobnej slobode a nezávislosti a železnou päsťou, ohňom i potokmi krvi dobýjajú pokoj, mier a poriadok vo velikánskej pravoslávnej krajine, kde každý dostane svoj diel chleba, masla, vodky i kvasu a tí najrovnejší medzi rovnými i svoj sex, svoje drogy a svoj mámivo sladký pocit moci. Akoby ani neexistovala francúzska revolúcia a jej idea rovnosti, bratstva a slobody. Roztočená špirála opričníctva, alebo povedzme to rovno – vláda zrodená z mafie a populisticky si prisvojivšia ideologické ikony spoločenstva, vynesie k vrcholu všetkých, ktorým sú tieto hodnoty sväté a neprekáža im cenzúra, nechýbajú im dobrovoľne spálené pasy ani v mene poriadku a pokoja vlastnoručne zavraždení blížni. Veľká Rus je ohradená Veľkým Ruským Múrom, za ktorým žijú opovrhnutiahodní neschopní západní cyberpunkovia, ale i priateľskí Číňania čoraz väčšmi infiltrujúci túto ekonomicky prosperujúcu spoločnosť a jej prorocký jazyk. Takže vízia. Mrazivo aktualizujúca východiská, zžieravo hľadiaca do budúcnosti.

         Román sa odohráva tak, ako hovorí jeho názov – v jeden deň (narážka na Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča). Odohrá sa však v ňom práve toľko dejov ako v akčnom trileri, vymení sa toľko rozprávačských polôh, symbolických polí a tém ako v modernej rozprávke. Rozprávačom je opričník Komiaga, ktorého vecný jazyk je najmä v priamej reči inšpirovaný jazykom starých ruských bylín, prisolený cirkevným pravoslavím a prikorenený čínskymi ingredienciami. A navyše, medzi akčnými textami sa neraz objavia verše imitujúce ruský štýl veršovania. Táto štýlová vrstevnatosť nielenže umožňuje Sorokinovi charakterizovať situáciu, do ktorej umiestnil svoju víziu, ale aj sarkasticky sa z nej vysmiať, hoci nie prvoplánovo, ale takpovediac v hĺbke ruskej duše, lebo až tam siaha pôvod sémantických skomolenín, ktorých skomolenosť sa stáva zrejmou v priamom dotyku s rozprávačskou realitou. V románe sa stretávame s množstvom narážok na ruskú prítomnosť, dokonca niektoré postavy až priveľmi okato pripomínajú konkrétne politické postavy známe nielen z histórie. Román je však predovšetkým víziou.      

         Ak vízie ruských klasikov boli a sú dobré pre Európu i ostatný svet, prečo by nemala byť dobrá v súčasnom neprehľadnom svete aj vízia Vladimíra Sorokina?

Alexander Halvoník